Bolo teplučko a tešil som sa, že nemusím mať oblečený sveter. Vyrazili sme na cestu hneď po obede a rozhodli sme sa, že namiesto pobrežia, kde vedie krásna diaľnica a pekný výhľad na oceán, si vyberieme tú o čosi ťažšiu cestu a to cez známe lesy a parky.
“Čo sú to tie sekvoje?”
“Také vysoké stromy. Veľké. Veľmi veľké.”
“Bol si s nami v Štiavnici?” opýtal som sa.
“Pamätáš si v botanickom parku ten najvyšší strom? To bol sekvoj.”
“Mmm...”
Áno obyčajné stromy. Ale tušil som, že toto bude stáť za to.
Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.
Opäť sme prišli k bráne, pri ktorej stála pani a druhý pán sedel v búdke. Vypýtal si od nás niekoľko bubákov, strčil nám do rúk noviny a otvoril nám bránu do Sequoia National Park-u.
“A teraz kam?”
“Rovno.”
Tak sme sa štverali hore, samozrejme autom, a striedala sa pravotočivá zákruta s ako inak ľavotočivou. Doprava a doľava. Po ľavej strane sa nám rozprestierala krajina plná kopcov a stromov. Miestami prázdna púšť, červenohnedá zem a inde samá zeleň. Od skál sa odrážali slnečné oranžové lúče a listom stromov dodávali teplý zelený odtieň. A stále horúco.
“Neee, zápcha.”
Niekoľko áut tvorilo kolónu do strmšie nakloneného kopca pred zákrutou aj za ňou. Najskôr sme nevedeli, či iba chvíľu stojíme, ale po desiatich minútach sme otvorili dvere a vystúpili. Autá stáli, ako pred nami, tak aj za nami, a odrazu vystupovali aj ďalší. Ani nás nenapadlo otočiť sa a ísť späť, pretože to ani nebolo možné. Priepasť nám jasne vravela: "Čakajte!".
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
“Uau, až také som ich nečakal.”
Malä stromä
Zastavili sme na malom parkovisku, kde bolo iba jedno auto. Zbadali sme jeden naozaj mega strom. Už z diaľky bolo vidieť, že sa jedná o extrémne veľkého giganta. Kajo sa rozbehol za ním a keď som ho z diaľky chcel odfotiť, bol pri ňom maličký ako mravec.
“Ako ťa mám odfotiť, aby bolo vidieť aj teba aj strom?” to bola skôr rečnícka otázka.
Priblížil som sa k stromu a prečítal som si, že má viac ako 3 000 rokov.
“Páni, tri tisíc rokov? Tento strom bol starý, ešte keď Cézar kakal do plienok. Uau.” Mal som veľký rešpekt pred touto nekonečne vysokou drevinou. Spomenul som si na Banskú Štiavnicu, kde som do
tejto chvíle videl ten najväčší strom.
Išli sme sa vyčúrať a pokračovali sme v ceste. Jednoduchým príkazom sme do Iphonu zadali Los Angeles a nejako nás už nasmerovala, kadiaľ máme ísť. Šli sme dolu z kopca a zákruty sa striedali v
rýchlejších intervaloch.
“Pozri, pozri!!!”
Otočili sme sa hlavami dozadu, skoro sme prešli tarantulu. “Konečne nejaké zviera.”
Opäť sme išli rada áut rovnakým tempom, až z ničoho nič auto za nami začalo po nás blikať a dva razy aj zatrúbilo. “Čo dáva? Vidí, že nemôžem ísť rýchlejšie.”
“Nerieš ju.”
Opäť zablikala a začala aj kývať rukou. Pomaly sme zastavili a vykukli z okna, že čo sa deje.
“Bla, bla, bla.”
Nerozumel som jej ani slovo. Ukázala prstom a bolo nám to jasné. Dym z kolesa a smrad spálenej gumy bol silno cítiť. Kto mal vedieť, že to bolo z nášho auta?
“Jáj, ešteže boli všade tie tabule, že brzdi motorom.” Po niekoľkých tisícoch kilometroch najazdených na automatickej prevodovke nás v tej chvíli nenapadlo si prepnúť na poloautomat (skôr by som to nazval polo manuál), a preto brzdy po niekoľkých míľach neustáleho pribrzďovania začali horieť.
“Čo teraz?”
“Poďme kúsok dole, kde sa bude dať zastaviť, nech pustíme autá.”
“Skús nebrzdiť.”
“Aha, aha. Srandičky, srandičky.”
Odstavili sme sa po pár minútach a riešili čo s tým. Vyhľadať požičovňu? Vymeniť auto? Máme to vôbec riešiť? Stáli sme na mieste, kde sme podľa značiek ani stáť asi nemali. Vtom sa na križovatke objavil nejaký šerif na džípe a bolo jasné, že smeruje za nami. “Toto sme teraz potrebovali. Snáď bude v pohode.”
“Hello boys,” oslovil nás milým tónom, ale netváril sa veľmi nadšene.
“Choďte s tým autom tam ďalej. To sa tu stáva často. Odporúčam, aby ste nechali brzdy vychladnúť asi trištvrte hodinu a potom môžete ísť ďalej.”
“Aha, ďakujeme.”
“Auto máte požičané?” usmial sa. Asi mu bolo jasné, že keby bolo naše, vieme, že máme brzdiť čo najmenej. No bože, stalo sa. Ešte sa nás opýtal odkiaľ sme, poprial peknú cestu a odišiel.
“U nás by sme už dostali pokutu.”
Zaparkovali sme Olinku pri stánkoch, kde boli toalety a rôzne ohniská. Pri každom z nich bola kovová skrinka, čo sa dala zamknúť, niekoľko lavičiek a miesto na stany a grilovacie potreby. Vraj preto sa dajú skrinky zamykať, aby z nej nemohli medvede a iná zver “loviť” potravu.
“To vážne?”
Naozaj to tak bolo. Olinka oddychovala a čítal som si rôzne tabule, ako napríklad, že pozor pod kameňom sa môže skrývať had a podobne. Prešlo pätnásť minút a rozhodli sme, že Olinke už brzdy vychladli, že ideme ďalej.
San Francisco za nami. Už sme toho prešli celkom dosť a miestami som mal pocit, že sme na konci. Otvoril som si náš harmongram a pozrel som náš plán cesty. Listoval som po súčasnosť a uvedomil som si, že sme neprešli ani polovicu.
"Sme tu len druhý týždeň a ja mám pocit, že sme tu už strašne dlho. Teda nie že by mi to vadilo, naopak som veľmi rád.“
„Ako dlho sme tu?“
„ Za 7 dní sme prešli celú Ameriku. Dnes je 27.septembra. Jedenásty deň.“
„Fajn. Stíhame prísť pre Matúša ináč? Písal SMS.“
„Hej, dnes Santa Cruz, zajtra sme v L.A.“
„Nech nestresuje...“
Na diaľnici bolo veľa áut. Nedalo sa nevšímať si miestne ešpézetky s nápisom California. Predbiehali sme autá rôznych veľkostí, tým myslím všetky väčšie ako to naše. Nemali sme ani taký krásny výhľad, všade popri diaľnici boli väčšinou listnaté stromy a kopcovitý terén a samé zákruty nás mierne kývali zo strany na stranu. Iba mierne, lebo cesty boli prispôsobené tomu, aby ustavičné zákruty neboli nepohodlné.
„Ešte ako ďaleko?“
„Za hodinku sme tam.“
Zastavili sme na parkovisku pred McDonaldom.
„Niečo mi objednajte, idem zatiaľ na hajzel.“
Po niekoľkých minútach sme sedeli spoločne za stolom a napchávali sa sladkými hamburgermi .
„Nina píše... že sa stretneme na pláži. Natural Bridges State Beach. Daj to do navigačky, či to nájde.“
Našlo. Fajn, nebudeme blúdiť.
Pobrali sme sa k autu, keď Robo išiel ešte na toaletu.
„Otvor kufor, vyberiem si niečo z tašky.“ Totti odomkol auto a Kajo otvoril zadné dvere.
„Chlapče! Ako sa mám dostať k svojej taške, je úplne na spodu. Robo tu má milión vecí, všetko tu zavadzá. Na čo tu má tú krabicu?“
„Na šiltovky, aby sa nepokrčili.“
„Zavadzá to. Šak nech to dá do tašky!“
„Nerieš...“
„Nič,...“ vybral šiltovky z krabice a položil ju na stojan, čo chránil smetný kôš. Či si to vôbec všimne.
Sadli sme si do auta, vrátil sa aj Robo, naštartovali sme a odišli. Ešte sme pribrzdili pri tom smetiaku a pokračovali sme v ceste. Po pár minútach sa spustila debata o obmedzenom úložnom priestore na naše všetky veci a teda Robovi bol povedaný príbeh o osude jeho červenej krabice.
„Otoč to, a vrátime sa pre to!“ Roba to trošku viac zobralo ako sme si všetci mysleli. „Totti, otoč to, ideme pre krabicu.“
„Ua!“ na najbližšej križovatke sme sa otočili a došli ku smetiaku. Robo vystúpil a na moje počudovanie tam ešte bola. Otvoril kufor, vrátil do nej svoje šiltovky, položil krabicu na vrch a mohli sme ísť.
Za päť minút sme sa na tom všetci smiali.
„Ide o princíp!“
„Ua!“
„O tristo metrov odbočte vľavo... prichádzate do cieľa...“
Vystúpili sme vo veľkej horúčave v kraťasoch a niektorí aj v „žabkách“ z klimatizovanej Olinky.
Sme tu. Stojíme na briežku najväčšieho oceána na svete. Hlasný šum a plieskanie vĺn o skaly mi opäť pripomínali všetky prímorské dovolenky. Toto nie je more! Toto je viac, toto je najviac vody pokope. Škoda, že je Zem guľatá, chcel som vidieť ďalej.
Zliezli sme dolu na pláž, kde sa šantili nejaké deti, ktorých mamy sa opaľovali na pestrofarebných uterákoch. Pár ľudí sa prechádzalo, niektorí len ticho čumeli do vody. Čajky zlietavali zo skaly na hladinu alebo volili ľahšiu cestu k potrave, a to pátraním zvyškov jedál a iných pochúťkach na jemnej piesočnatej pláži. Sadol som si na červenú deku z auta (resp. z lietadla), vyzul som sa a tváril som sa, že to je moja každodenná záležitosť. Cítil som sa jednoducho dobre.
„Za chvíľu príde Nina,“ zdvihli sme sa a počkali sme ju pri aute. Zaviezli sme sa bližšie do centra, chcela nám ukázať druhú pláž.
„Doteraz sme sa potili a teraz musím mať sveter.“ Fúkal studený vietor. Prešli sme pešo okolo majáku, opreli sa o zábradlie a niekoľko minút sme sledovali surfistov v neoprénoch ako trénujú rôzne majstrovské kúsky. Vždy som ich videl tak dvoch-troch. A tu naraz vyše tridsať. Nepočítal som ich, ale bolo ich ako maku na poli.
„Keď pôjdeme tam ďalej...“ ukázala Nina smerom viac do mesta. „Tam je také mólo, domáci sa tam chodia prechádzať a môžeme tam ísť aj na večeru.“
„Super!“
Preparkovali sme sa k spomínanému mólu. Stále som myslel na tých surfistov. Nina nám rozprávala o tom, ako sa tu žije. Santa Cruz je typické californské prímorské mestečko, kde málo ľudí žije celý život. Ľudia si tu preto nestavajú domy z trvácneho materiálu ako u nás. Na Slovensku sa postaví dom a bývajú v ňom minimálne tri generácie, potom sa rekonštruuje a starý dom sa zmení na dovolenkovú, resp. víkendovú chatu. Tu nie. Tu si ľudia postavia na pár rokov „papierový“ dom, bývajú v ňom pár rokov a potom sa uvidí. Doteraz si predstavím scénu z nejakého filmu, kde bager jedným razom doslova zrovnal dom so zemou.
Ľudia pracujú ako my. Každý deň okrem víkendov, mnohí cestujú za prácou každý deň aj dve hodiny. Tu je to normálne. Viete si predstaviť dochádzať každý deň z Trenčína do Bratislavy?
Najviac ma zaujal fakt o legalizovanej marihuane v celej Californii. Je dostupná na lekársky predpis. Ako to funguje? Pacient príde k doktorovi, že ho bolí hlava, a lekár mu predpíše niekoľko jointov lekárskej trávy. Vraj je to určite menej škodlivé ako paralen. Kto vie.
Sympatické čašníčky nás posadili za stôl v miestnej, veľmi príjemnej, rybárskej reštaurácii. Keďže nás bolo viac, pripravili nám veľký stôl. Napravo sedel pri okne starší párik večerajúc homáre a nejaké ryby okne, kde zapadalo slnko. Zdalo sa mi, že sa slnko ponára do veľkej vody vysokou rýchlosťou, až sa napokon stratilo. Ešte nebola tma. Zostal po ňom veľký oranžovočervený fľak.
Dali sme si nejaké miestne chuťovky, pár pív a priebežne si večeru ochucovali tequliou. „Toto začne byť zaujímavé...“ povedal som si ako vždy, keď sa objaví na stole tequila.
Trošku chytení sme sa pobrali do centra. Keďže tu sa nikde v interiéri nefajčí, Nina nás zaviedla do jedného baru, kde sa „nefajčí“. Vošli sme dnu a tmavá červená farba mi jasne signalizovala, že sme v ozajstnom pravom americkom bare. Niekoľko ľudí sedelo na barových stoličkách a za pultom sme čakali opäť nejaké krásne mladé barmanky. Nebolo to tak. Staršia pani, asi šesťdesiatročná, tučná, oblečená do starých šiat a so zviazaným zatočeným copom si od nás vypýtala naše ID. Ako vždy sme použili naše vodičáky. „Oh, from Europe. Welcome.“ Privítala nás s úsmevom. Bola mi sympatická. Dala nám svietnik a ukázala smer, kam si máme ísť sadnúť. Prešli sme dozadu, kde hrala hlasnejšia hudba, ale iba do takej miery, že sme sa mohli počuť. Pani barmanka nám priniesla na jednej tácke niekoľko drinkov, shotov a nejaké to nealko.
Na čo nám bol ten svietnik? Bol to akože popolník. Podnik sa musel tváriť, že je nefajčiarsky, preto si vymysleli vlastný spôsob ako nahradiť popolníky. Zaujímavé je, že tráva sa tu fajčiť môže.
Prešli sme do druhého baru, tento mi viac pripomínal európske podniky. Sedelo sa na matracových sedačkách za skleneným stolíkom. Opäť sme si dali nejaké drinky a začalo byť poriadne veselo. Stále sme sa smiali a fajčiť sme chodili von.
Stál som opretý o stĺp, pridal sa aj Robo a Stano. Postupne sme sa na cigaretke zišli skoro všetci a prihovoril sa nám starší pán s fúzami. Nevedeli sme čo chce, ale bol dosť opitý a mal potrebu sa s niekym rozprávať.
„Where are you from huh?“ Klasika. „Hey.. and.. bla bla... I am from Germany. No, my parents were from Germany. Ale ja som Američan. Chceš vidieť ID?“ snažil sa nám ukázať, že je na to patrične hrdý.
Vytiahol z peňaženky svoj vodičák, zasmial sa na fotke, ktorú tam mal a detailne nám opísal, že je občanom Californie. Debata sa nevyvíjala podľa jeho predstáv, a začal hovoriť výraznejšie.
„Do you like Japanese?“ nechápal som, či sa vážne pýta to čo povedal, alebo som mu iba zle rozumel. „Do you like Japanese?“ zrenice sa mu stiahli a oči zväčšili. Nevedel som odpovedať.
„Hej, nezáleží na tom, či je to Japonec. Je to jedno.“ Diplomaticky sme sa dáko vykrútili.
„What? Why?“ oči sa mu ešte viac zväčšili akoby pustil do nohavíc a dal nám malú prednášku. Viac ako polovicu som mu nerozumel a som ho vlastne ani nevnímal. S ostatnými sme si vymieňali pohľady, a potichu smiali.
„Ale veď nevadí,“ povedal na záver, keď sa ukľudnil. „A ešte Vám niečo prezradím, mám dnes narodeniny.“
„Ne verím.“
Znovu vytiahol svoje ID a naozaj mal narodeniny. Všetci, čo sme tam stáli okolo neho, sme sa chytili za plecia a zaspievali narodeninovú. Happy birthday to you, happy birthday tooo youuu. Happy birthday dear GERMAN MAN, happy.....
Ujo oslávil svoj deň s úplne neznámymi Európanmi a šťastný s úsmevom odišiel. Pre nás zábava neskončila, a blbo sa ako vnútri tak i vonku.
~
Otvoril som jedno oko a zbadal som, že ležím úplne na kraji velikánskej postele. Vedľa spali ďalší, boli ako zabití. Potichu som sa odpratal do kuchyne, napil som sa vody a hneď za ňou bola kúpelka. Potreboval som zmyť pot a smrad z alkoholu, tak som pár minút stál pod vlažnou sprchou. Obliekol som sa a vyšiel von si zapáliť, na spoločnej terase bol stolík a pár plastových stoličiek. Bolo iba ráno a horúce californské slnko pálilo, tak som si sadol do tieňa.
“Luss, dobré ráno,” vyššiel Totti a Kajo. Boli určite nevyspatí.
“Čo sa deje?” čakali na túto otázku.
“Chlapče, dobre že ste šli s Robom spať. Čo sa dialo potom, to sa nedá opísať.”
“?”
“Stano bol spitý, že sa nevedel ovládať,” začali rozprávať krátky príbeh, čo sa udial počas môjho spánku. Stano to trošku prehnal. Tequila robí svoje, a keď sa preženie, vedie to až k halucináciám.
Ponorková choroba začala naberať na obrátkach. Začínali sme pociťovať miernu alergiu na seba samých, a keď pohár pretiekol, hustá atmosféra sa dala krájať.“
Uvidíme, čo bude. Teraz sa pomaly odpracme preč, teta tu furt po nás zazerá a dačo si mrmle pod nos.”
Nahliadol som dole z terasy, a stará Indka polievala kvety a kríky, ktoré ozdobovali miestny hotel. Pozrela sa na mňa a opýtala sa, koľkí sme. Vravím, že štyria. Musel som klamať, lebo sme spali v štvorlôžkovej izbe.
“Nie, nie, ja som vás videla, ste piati.”
“I don’t speak english,” bolo jedinou cestou sa z toho vykľuť. Opäť niečo mrmlala, bolo nám to jedno. “Aj tak ideme za chvíľu preč, nemá zmysel sa s ňou dohadovať,” pomyslel som si.
Už vstal aj Robo a opäť som si vypočul story o včerajšej noci.
“Nina nás pozvala k jej rodičom na obed. Budú radi, keď prídeme.”
Otvorili sa dvere. Ticho ako v nemom filme. Pozreli sme sa na seba, potom na Stana, ktorý vyšiel z dverí. Ani slovo. Ani muk.
“Čo Stano, opils?”
Trošku ostal bez seba, nebolo mu do reči. Evidentne si z včerajšej noci pamätal veľmi málo.
Nebolo čo riešiť, pobalili sme sa a znosili sme si tašky do auta.
“Hey, bla bla bla bla...” teta zasa niečo frfle.
“Thank you very much.”
Odišli sme, naozaj nikto nemal náladu sa s tetou rozprávať.
“Ale dcéru mala peknučkú.”
“Hej, to mala :)”
Zaparkovali sme auto v centre mestečka, kde boli všade naokolo rôzne obchodíky, reštaurácie, kaviarničky. Rada domčekov, chodník, parkovacie miesta, cesta, trávnik, cesta, parkovacie miesta, chodník a rada domčekov. Ako na obrázku. Hodili sme pár mincí do parkovacích hodín a sadli na terasku kaviarne. Ranná káva, alebo kakao s nejakými koláčikmi boli ako stvorené pre ranné zobudenie. S plnšími žalúdkami sa zdvíhala aj nálada.
“A už nepi tequilu!” odkaz pre Stana.
Stretli sme sa s Ninou opäť na pláži a navigovala nás k nim domov. Bol som zvedavý. Ešte som nebol v americkej domácnosti. Vošli sme do uličky medzi domy v radovej zástavbe. Úplne na konci stál vchod do domu Nininých rodičov. Pekný viacposchodový byt/dom. Ninina mama otvorila dvere. Zoznámila nás a uvítala nás u seba doma. “Pripravila som pre Vás niečo, čo Vám určite už chýba.” Bolo mi jasné, že hamburger s hranolkami to nebude. Kuchyňa voňala polievkou a... tú vôňu som spoznal hneď. Guláš!
Posadili sme sa za veľký oblý stôl, a Nina zatiaľ každému predstrela taniere. Všetci sme boli samozrejme smädní, tak sme si nalievali aj minerálku aj džús. Bolo to veľmi milé, veľmi som si vážil ich nadštandardnú pohostinnosť. Medzitým sme sa rozprávali. Aj o nás, aj o nich, o našom výlete. Neskôr sa k nám pridal aj ich otec.
Po hlavnom jedle nás neminul ani dezert. Prvýkrát som ochutnal klasický cheesecake. Bol fantastický. Tvarohový pudingový koláč, kyselkavý a nie veľmi sladký so sviežou chuťou sa mi ropadával na jazyku. Odvtedy vždy, keď si dám niekde cheesecake, spomeniem si na domček v Santa Cruz a milých ľudí, čo tu žijú.
“Nina, môžeš ísť ešte s chlapcami von, ale nebuď dlho, musíš si dokončiť prácu.” milým hlasom ale dôležitým tónom povedal jej otec. Nina sa pripravovala do školy a plnenie povinností sú hlavnou prioritou. Študuje ťažký odbor, preto musí tvrdo pracovať.
Rozlúčili sme sa, poďakovali a spolu s našou Olinkou sme sa vybrali na krátky výlet.
Zašli sme neďaleko od mesta, na pláž, kde sa občas vyskytujú voľne žijúce tulene. To by sme sem museli prísť v inom období, ale stopy tu po nich ešte ostali. Krásna prechádzka k pláži, k útesu, kde more hučalo a šum sa ozýval od skál. Jemnučký piesok menil farbu od pomaly zapadajúceho slnka. Už bol čas ísť. Dnes ideme do L.A. Do mesta filmových hrdinov, mesta strieborného plátna. Los Angeles.
Zapli sme klímu a obzrel som sa po okolí. Nádherne žlto-zelené kopce. Ako by tu nikto nežil. Iba pár míľ sme prešli a blížili sme sa k obytným domom, neďaleko od mesta, kde sa pred niekoľkými rokmi konali zimné olympijské hry.
Salt Lake City. Mesto medzi vysokými kopcami, na ktorých vrcholkoch mohol byť sneh. Tu dole sme sa piekli a skôr som si vedel predstaviť skoky na lyžiach do bazéna alebo hokej na kolieskových korčuliach. Mesto a púšť.
"Tu je niekde aj to soľné jazero, že?"
"Ideme tadiaľ, to je až za mestom." pozreli sme navigačku. Vybavil som si článok, ktorý som čítal na internete ešte dva roky pred príchodom do USA, keď sme len začínali plánovať, že takýto výlet uskutočníme. Bol o pár ľuďoch, ktorí tiež cestovali po USA a nad jednou fotkou v tom článku som sa pozastavil. Auto stálo uprostred zasneženého poľa a povedal som si, že bude náročné sa presúvať z teplého podnebia do zimného. Nápis pod fotkou ma pobavil, kde sa písalo, aby sme sa nenechali zmiasť, že to všetko biele naokolo nie je sneh, ale soľ. Áno, nechal som sa zmiasť, a som tomu rád, lebo to bola jedna z tých vecí, ktoré ma zaujalo natoľko, že som tadiaľto chcel určite ísť.
Slnko vyšlo len pred dvoma hodinami, príjemne hrialo a tešil som sa, že nemusím na seba navliekať niekoľko vrstiev. Stačilo jedno tričko, krátke riflové nohavice za šesť dolárov a mohlo sa vyraziť do "sveta". Nakúpili sme si opäť základné odevy ako ponožky, slipy a iné. Tentoraz sme nevynechali ani prací prášok.
"Ešte mám posledné tričko a potom si musím oprať veci."
"Na moteli operieme, osušíme. V San Franciscu..." neveril som, že to naozaj raz poviem.
"Dal by som si také normálne presso zo šálky a nie furt piť z papierovej krabice." Veru, na kávu som mal chuť aj ja. Keďže som ju tu nepil, chýbalo mi nasypať si cukor do kávy a zamiešať s mliečkom a chlipnúť si z porcelánovej šálky.
"Pozrieme, možno tu nájdeme nejakú kaviareň," bolo to ako zúfalý výkrik do tmy, keďže tu nie je zvykom vysedávať na kávičkách, ale skôr ju piť ako vodu alebo prinajlepšom ako čaj.
Za pokus to stálo, a našli sme pri ešte zatvorených obchodoch otvorenú nami vysnívanú kaviareň. Alebo skôr cukráreň, kde podávali aj tento hnedý nápoj. Na Európu sa to nechytalo, ale to ma trápilo najmenej. Sedel som na kovovej stoličke na teraske, bafkal si cigaretku a miešal si svoj čierny nápoj v sklenenej šálke.
Žmúril som očami, lebo slnko bolo ostrejšie a ostrejšie.
"Pozri sa na to. Nemajú čas...", ukázal prstom na ženu v šortkách bežiacu cez prechod so zlatým retríverom na vodítku. Ráno pred prácou si išla zabehať. Alebo je to študentka? Nič to, americká Zuzana Belohorcová si tu pred nami hopsá z jednej strany cesty na druhú a odtiaľ do parku, kde bežali v joggingoch ďalší ranní bežci.
"Ani sa im nedivím. Keby som tu žil, aj ja by som tu behal." Krásne okolie, zelené stromy, posekaný trávnik, rozkvitnuté kríky, čisté chodníčky, nezakalená voda v jazere, a lietajúce štebotajúce americké vtáky vytvárali scénu ako z filmu.
"Zelená..." Totti zabočil doprava na križovatke, a odbočili sme na výpadovku smerom na východ. Takto sme ukončili krátku návštevu Salt Lake City.
Najkrajšia pumpa
Benzín sa míňal a zastavili sme na pumpe na diaľničnom odpočívadle. Výhľad na šíre kopce, skaly a púšť v sépiových farbách nemohli chýbať v našich telefónoch.
"Pozri na neho, jak je mu dobre..." otočil som sa na veľký modrý pick-up s naloženou trojkolkou.
Rovno bez prekážok
"Kúpil veľkú kravu, žere mu to jak tanku, ale je mu to jedno. Za pár dolárov natankuje plnú nádrž, zoberie frajerku do púšte a vybláznia sa. Ako im je dobre."
Otvorili sa dvere na strane spolusediaceho a vystúpila krásna štíhla blondína v ružových šatičkách s pevnými prsiami. Týpek jej niečo povedal, ona iba kývla a šla dovnútra. Asi išla zaplatiť.
Cestovali sme ďalej.
"Pozri, aj tam je nejaké písmeno!" všimol si Stano veľké písmeno na veľkom kopci.
"Kajo, pamätáš si GTA?" opäť sa mi vybavili scény zo známej hry. V GTA III San Andreas, kde medzi kopcami a päšťami boli takto označované kopce. V strede ležalo malé letisko, kde sa dalo naučiť lietať s malými športovými lietadlami a nejaké to lietadlo si "požičať", zalietať si a nevrátiť, resp. ho zničiť a nechať vybuchnúť.
Už tu neboli kopce, ostala tu len púšť. S bielym práškom.
"Niekto tu rozsýpal koks!"
"Nemalo to byť celé biele?"
"Snáď bude, ďalej."
Prišlo to. Obrovská plocha bez známky života zaschnutej soli tvrdej ako betón.
"Zastav tu niekde!"
"Počkaj, tam sa bude dať."
Zastavili sme na malom odpočívadle, zaparkovali sme pred tabuľou a bez váhania sme sa rozbehli do veľkého bieleho poľa. Ako malí chlapci sme tam začali pobehovať, skákať, tancovať, jašiť sa.
"Kam bežíííííš?"
"Nevieeeeeeem..."
... to je blázon!
Nedalo mi to a musel som vyskúšať, či je to naozaj soľ. Odštiepil som zopár vytŕčajúcich krištálikov a položil na jazyk. Bolo to menej slané ako som čakal, ale polievka by sa tým dala ochutiť.
Olinka odpočíva
Bylo nás pět
~
Diaľnica sa postupne rozširovala o viac a viac pruhov. Na ceste pribúdalo stále viac a viac áut, až sme s rýchlosťou klesli až na nulu. Zápcha niekoľko míľ a viac ako desať míľ za hodinu sme sa ani hýbať nemohli. Okolo nás stáli nádherné kamióny s veľkými lesklými čumákmi, a len tak nás predchádzali rôzne motorky.
"Hello, welcome to California," nakukla k nám do okna nejaká mladá pani, asi policajtka, zrátala koľko nás je, opýtala sa, či vezieme nejaké veci ako rastliny, či iné špecifické tovary.
"Nie, nič také nemáme." už sme si mysleli, že nás čaká opäť veľká kontrola. Ešte sa nás chvíľu dačo vypytovala, napokon iba kývla rukou, že môžeme ísť ďalej.
"Sme v Californii," uvedomil som si to a oblial ma hormón šťastia. Sme na druhej strane USA...
"Toto bude na dlho..." zvážili sme, keď sa nám za zákrutou ukázala celá dlhá kolóna. Po ľavej strane nebolo nič, len pole a napravo sa vytŕčal asi štyridsať metrový kopec. "Tam horí!".
Hasiči už zrejme boli na ceste, chvalabohu to nebol rozsiahli požiar. Niekoľko stromov pomaly vypúšťalo ohnivé plamene a čierny dym do vetra. Okolo prešlo niekoľko hasičských áut a po ich prejazde sa to začalo trochu hýbať.
Niekoľko míľová kolóna sa pomaly vytrácala, a už sme šli opäť, ako káže tabula SPEED LIMIT. Niekde päťdesiatpäť, niekde šesťdesiatpäť.
Začalo nám byť teplo, klimatizáciu sme púšťali striedmo, nechceli sme z nej paradoxne prechladnúť.
"Otvor okno, teplo je tu!"
Totti stiahol okna úplne nadol.
"?!*?! Zavri hneď!" takú facku z tepla som ešte nezažil. Akoby ste vyliezli z chládku a odokryli pokrývku z rýchlovarnej kanvice a para by Vám išla priamo na tvár. Narozdiel od toho to nebolo horúce, ale nepríjemné teplé.
Okná sme zavreli a pustili klímu na nachladnejší stupeň a rýchlym ventilátorom. Bola mi zima.
~
Už sa zotmelo. Niekoľko prúdová cesta naznačovala príchod do veľkého mesta.
"Nájdi nejaké ubytko!"
"Ešte je skoro."
Zaviezli sme sa ešte bližšie k centru.
"Musíme prejsť cez most."
"Cez Golden Gate?"
"Neviem, je ich tu viac."
Prišli sme na most, zaplatili mýtne okolo desať dolárov a rozpačito som pozeral po okolí. Sme na Golden Gate? Nie sme? Netušili sme. Vedel to v tej chvíli iba pán Boh a ďalší účastníci premávky.
"Nebol to Golden Gate. Tam je..." napravo ďaleko od nás.
Zliezli sme z mosta, resp. diaľnice o ocitli sme v uličkách centra San Francisca. Hluk sa postupne zväčšoval. Električky bzučali, autá sa hemžili hore-dolu, z barov hrala hudba a ľudia behali zo strany na stranu. Niektorí i spievali, kričali, tancovali.
Nebolo to tu jednoduché ako v iných mestách. Všade kľud, tu to riadne žilo. Prečo? Začínal sa tu veľký festival, o ktorom sme ani len netušili.
Na domoch viseli nápisy s čínskymi znakmi, a po ulici sa prechádzalo veľa Číňanov. Uau, prvýkrat som v čínskej štvrti. Neprišlo mi to ako vo filme, no z jednej cesty vedúcej do kopca ťažko spoznať, či to tu smrdí gangami a nejakým násilím. V tej chvíli som to neriešil. Viac ma zaujali tie kopcovité tvary ciest. Chvíľu rovno, chvíľu do strmého kopca. Ako na schodoch, ako v GTA, ako v DRIVER-i.
Našli sme motel priamo pri ceste v centre.
"Hi," pozdravili sme pri vstupe na recepciu toho motela.
Spoza závesu vykukol tlstý Ind, potiahol si z cigarety a pozrel na nás, že čo tu chceme.
"Chceli by sme sa ubytovať. Bolo by to možné?
"Koľkí ste?"
"Štyria."
"Dám Vám dve izby. Dvesto dolárov."
Pozrel som na Stana, a uvažovali sme, že sto dolárov na izbu je dosť. Napadlo mi:" Dvesto dolárov je na obidve izby, že?"
"Ha ha ha," potiahol si opäť. "Na jednu... Poďte, ukážem Vám izby."
Otočím sa na Stana: "Na čo ich budeme pozerať? Štyristo dolárov za jednu noc nedáme."
Recepčný podozrievavo na nás pozeral. "Poďte, ukážem Vám," usmial sa, akoby mu niečo napadlo.
"Dohodneme sa," chytil cigaretu do ruky a začal liezť po schodoch. "Poďte!"
Vyšli sme hore a otvoril izbu. "Prepáčte, ale za dvesto dolárov to nezoberieme. Je už aj tak veľa hodín a ráno ideme preč."
"Čože? Pozrite, dohodneme sa. Spravím Vám cenu pre štyroch do jednej izby za stodvadsať dolárov."
Nechápal som. Strieľa tu sumy ako z pušky. To bola prijateľnejšia cena, tak sme zvažovali.
"Ok, berieme to."
Vrátili sme sa do kancelárie a vypýtal si kartu. Pripravil všetky potrebné papiere a otočil nám ich na podpísanie.
"Stojí tu, že dvakrát stošesťdesiat dolárov. My potrebujeme iba na túto noc."
Čierny slizký zadymený teplý Ind už stratil asi nervy. "Je festival. Nezoženiete izbu pod dvesto dolárov. Nerozumiete?"
"Ďakujeme, dovidenia!"
"To bol čurák. Ešte by nás v noci okradol." zhodnotil Stano a spakovali sme stade.
"No nič, hľadáme ďalej."
Ponorili sme sa do ešte hlučnejšej časti žijúceho San Francisca.
"Zajtra ideme žiť..."
Opustili sme centrum Fresca a opäť sme prešli cez most. Tentokrát zdarma, lebo mýto sa platilo len pri vstupe do mesta.
~
Ideme do Oaklandu. V každom meste sa jedna z častí volala Oakland. Niečo ako Dúbravka na Slovensku.
Toto sme hľadali. Okrajovú časť s obchodami a zopár motelmi. S motelom 6. Bez problémov sme si rezervovali dve izby za stodesať dolárov. Rovno sme si ich rezervovali aj na ďalšiu noc.
"Idem si prať veci. Nahádžte všetko na kopu a operieme to spolu. Idem zistiť ako to funguje."
Zobrali sme asi štyri veľké igelitky našich vecí dolu do práčovne. Rozmenili sme niekoľko dolárov na mince, kúpili prášok, doplnili sme naším kúpeným v obchode.
Napratali sme všetko do veľkého bubna, stlačili nejaké gombíky a motor práčky za rozhučal. Ostávajúci čas 45 minút. "Fúha, som myslel, že to bude chvíľka."
"Dal si tam dosť prášku?"
"Hej, až moc."
"Počkaj tu, za chvíľu som tu." oznámil mi Totti a vrátil sa do izby. Zatiaľ som si študoval návod na sušičke.
"Poď sem," Totti sa vrátil s dvoma fľašami piva a otvoril kartovým kľúčom od izby dvierka od bazénovej čast.
Ľahli sme si na lehátka, otvorili pivo, zapálili cigaretku a sódili sme sa.
"Toto je pohoda!"
Upútali sme na seba pozornosť a takí dvaja susedia si sadli s notebookom na opačnú stranu bazéna. Jeden prišiel a sadol si vedľa mňa. Pomalým a tichým hlasom sa ma spýtal, odkiaľ sme.
"From Slovakia."
Netváril sa prekvapene. "Myslel som, že ste z Ruska, počul som Vás, keď ste sa rozprávali. Hovoríš rusky?"
Zasmial som sa odpovedal som mu, že nie.
"Vy ste odkiaľ?"
"L.A. Hej, počuj. Dáš si s nami jointa?"
Otázka ma úplne prekvapila. "Nie, ďakujem."
"Prečo? Máš s tým nejaký problém?"
"Nie. Len nechcem." odpovedal som mu s kľudom.
"Preto sem chodíme na výlety. Žijeme v L.A. už niekoľko rokov. Do San Francisca si chodíme zahúliť trávku."
"Fajn, tak pekný večer. Enjoy it."
Prádlo sme prehodili z práčky do sušičky a čakali sme ďalšiu polhodinu. Po odpípaní sme všetko zozbierali a hodili všetky veci na posteľ. Ako na prídel sme si porozdávali čo koho je.
"Toto je ešte mokré."
"Hej, aj ja mám niečo ešte mokré."
Roztriedili sme zbytok a hodili ešte raz dobre presušiť.
Konečne hotovo!
"Ehm, to som tak pribral, alebo sa mi to zmenšilo?"
"Aj jedno aj druhé!" :-D
"Do kelu! Už neperiem." každé bavlnené tričko sa zmenšilo o jedno číslo. Jediný, kto mal z toho prospech bol Stano, ktorý si kupoval väčšie tričká.
"Aha, sú mi akurát!"
San Fresco
Na druhý deň ráno.
"Tu si dáme raňajky a ideme..."
Preparkovali sme o pár metrov ďalej, zaliezli ako inak do Starbucksu a znovu ma čakal slaný koláč so syrovou nátierkou. Vačšina ako vždy lemon cake a nejaké čokoládové koláčiky. Zapili sme to kakaom a nasýtení sme smerovali do centra San Francisca. Už to bolo iné. Slnečné lúče sa odrážali od veľkej vody a vysokých mrakodrapov. Celé Sa Francisco nám ležalo pred očami a zväčšovalo sa, keď sme sa k nemu približovali. Prešli sme cez ten istý most a zastavili sme na prístavnom platenom parkovisku. "Odtiaľto ideme pešo..."
Alcatraz
Čím bolo viac hodín, tým bolo teplejšie. Prešli sme k prístavu, kde sa zabávalo veľmi veľa ľudí. Páčilo sa mi, že tu každý mal dobrú náladu. Všetci sa usmievali, tešili sa, tancovali, spievali, rozprávali sa. Alebo len tak sedeli a rozprávali sa. Väčšina boli turisti, ale i tunajší pomáhali k dobrej náladičke.
Hlasná hudba z reprákov a malého pódia hneď vedľa Hard Rock-u pritiahlo ešte viac turistov. Hlasný "bít" a spev predvádzajúceho sa šoumena donútilo dav sa hýbať, tlieskať.
"No čo, ideme na nejaký drink, nie?"
Vošli sme do Hard Rock-u, sadli si za bar a sledovali čašníčku ako mixuje nami objednané Daiquiri. Položila nám na bar päť rovnakých jahodových daiquiri drinkov a iba sme čumeli, aký drink sme si to objednali.
"Prepáčte, ale objednali sme si obyčajné Daiquiri, nie jahodové."
Barmanka sklonila hlavu na bok a jej obočie sa nadvihlo: "Toto je Daiquiri."
"Heh, ok, thank you. It is good."
Kajovi to nedalo a odskočil si do oddelenia, kde sa dali kúpiť rôzne doplnky so značkou Hard Rock Café.
"Dostal som klubovú kartu... Zas som minul viac ako som chcel. Chcel som iba jednu vec. Pozrela na mňa a jáá som kúpil všetko. Úplná pixla."
"Ty si blázon!"
"Ale mám klubovú kartu Hard Rock Café!"
":-D"
Obove loďky
Prechádzali sme sa po prístave, na ktorom stálo i múzeum pacifického prístavu. Dalo sa tu vidieť všeličo. Od náramkov, hodiny, automaty dávnych čias, po historické ponorky, ktoré oboplávali Tichý oceán.
Neďaleko odtiaľto spod hladiny vytŕčala známa väznica Alcatraz. Bohužiaľ sa nám nepodarilo kúpiť lístky ani na zajtrajšiu plavbu, všetko bolo vypredané. Trošku nás to sklamalo, ale nebol dôvod smútiť. Tu sa predsa nedalo mať zlú náladu.
Začuli sme divné zvuky. "Čo to je?"
Na drevených doskách v zálive prístavu vylihovali desiatky veľkých tuleňov prevalujúc sa jeden cez druhého. Niektorí sa nudili, niektorí plávali a pózovali zvedavým turistom.
Stanley zbalil čajku
Na konci prístavu stálo veľa stánkov pripravujúc rôzne morské špeciality ako krabov, a známe krevety. Pripravovali z nich všetko. Krevety na prírodno, krevety v burgri, krevety s ananásom... Vedeli o krevetách úplne všetko.("I máma mámy jeho mámy vařila krevety." -Forrest Gump)
Sadli sme si do malého fast-foodu, veľmi podobnému McDonaldu. Občerstvili sme sa klasickým hamburgerom s hranolkami a sódou (tak tu volajú všetky coly, sprity, fanty). Totti si odbehol do talianskej pizzerie a počas chôdze sa kŕmil pizzou z papierovej krabice. Cestou Totti hodil do schránky pohľadnice domov na Slovensko. Snáď prídu skôr ako my.
"Pôjdeme tadeto, pomaly k autu, a môžeme ísť pozrieť Golden Gate." naťukali sme do navigačky (ktorá zobrazovala okrem ciest aj chodníky pre pešistov) miesto, kde stojí naša Olinka.
"Musíme ísť...," trochu som čakal na aktiváciu kompasu. "...týmto smerom."povedal som zúfalo, keď som sa unavený z chôdze pozrel na vrchol kopca, ktorý sme museli vyšliapať. Schody, schody, chvíľku rovinka, schody, schody. "Tak tu bývať naozaj nechcem! Pekné, ale odtiaľ potiaľ." zahundral som po pár schodoch.
Totti s Kajom sa rozhodli, že kopec prelezú, Robo a Stano si so mnou sadli na schodíky.
Postavil som sa na ulicu, a sledoval som bežný pracovný deň v poludňajších hodinách. Sem-tam sa objavilo auto, ktoré sa vyviezlo až hore na koniec slepej ulice. Domáci tu za pomoci ručnej brzdy zaparkovali do svojich garáží. Žena s kočíkom utekala dolu s telefónom v ľavej ruke.
"Dosť nebezpečné, nie?"
Medzi tým Kajo s Tottim sa predierali po auto po ešte nevedmo akej ceste...
Pomaličky sme vyliezli hore aj my, sadli sme si na kameň a čakali na Olinku.
"Už idú!"
Sadli sme do auta, a prvé, čo bolo, napil som sa čistej vody.
"O 400 yardov odbočte vpravo," oznámil nám iPhone smerujúc nás ku Golden Gate-u. Prekrásne miesto hneď vedľa veľkého mosta. Ideálne prostredie na maľovanie, fotenie, natáčanie červenej železnej konštrukcie.
Plní nedočkavosti sme prešli sme autom cez slávny most na druhú stranu. Dalo sa prejsť aj pešo, veľa turistov nám kývalo a tešili sa zo slnečného dňa. Z kopca bolo vidno celé Fresco ako na obrázku. Krásny dlhý si ho pamätám ešte zo znelky seriálu "Plný dúm".
Pod mostom
Rozlúčili sme sa ešte krátkou prechádzkou po uličkách mesta slobody a útočiskom pre mnoho Slovákov a Čechov z pred štyridsiatich rokov. Rozdelili sme sa a boli sme si obzrieť najvyšší, pyramídový, šesťdesiatštyri mertrový mrakodrap s dvoma krídelkami.
Hot Dog
"Ešte sme nemali v Amerike hot-dog!" uvedomil som si po zbadaní stánku.
"Aký si dáš?"
"To ti dajú holé. Prísady si dáš sám."
"Dva hot-dogy, prosím!" objednal som so zbiehajúcimi slinkami. Trochu horčice, trochu nadrobno ostrúhanej kapusty som si pacol dovnútra a zhltol na pár razy.
Sladké pečivo, z ktorého párok vytŕčal z oboch strán, nebolo až tak dobré ako náš klasický rohlík. Tu nepoznajú slané pečivo.
Sadli sme do auta, po pár nákupoch sme sa vrátili späť do motela. Zamyslel som sa nad životom v San Franciscu. Tu sa ľudia naozaj majú dobre. Nemyslel som to nijako so závisťou, bol to fakt. Sú tu šťastní. Sú šťastní, že tu žijú medzi šťastnými ľuďmi. Mesto pestrých farieb, pravých "hipisákov", , marihuany, bezstarostnosti, slobodnej mysle, ešte dlho bude nosiť túto vizitku. Bohužiaľ sme sa tu stretli i s veľa bezdomovcami. Nie každý "houmlesák" s ceduľou "In God We Trust" musel byť na tom veľmi zle. Možno aj mali domov, ale boli bez práce. Väčšina mala oblečenie čisté, a nesmrdeli. Takí iní žobráci.
Rozprávali sme sa, že možno boli na mizine ešte pred tým ako sem prišli. Za posledné "bubáky" si kúpili lístok a vyskúšali šťastie. Ktovie...
If you're going to San Francisco...
"Takže zajtra ideme do Santa Cruz. Čaká nas Nina..." povedal nám Totti. Nina je Tottiho a dnes už aj naša kamarátka, ktorá tu žije spolu s rodičmi niekoľko rokov. Ešte pred rokom, sme sa s ňou stretli v Bratislave, keď sme sa na trip vo veľkom chystali. Tešili sme sa, že ju opäť stretneme. O niekoľko tisíc kilometrov ďalej...
Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.
“Rovno.”
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
