6. časť - Buffalo, Cleveland

Po opustení Niagarských vodopádov bol Stano sklamaný, že si tam nekúpil magnetku, lebo bolo ešte zatvorené. Nechceli sme sa zdržiavať, podľa plánu sme chceli byť nasledujúce ráno v jednom z najočakávanejších miest, v Chicagu.

Hladní. Znovu. Podľa navigačky sme mali prejsť cez Buffalo a preto sme sa rozhodli, že raňajkovať budeme tam. Zbadali sme z diaľnice baseballový štadión. Zaujalo nás to a zišli sme z diaľnice priamo do mesta.

Zákruta doprava, odbočka doľava, hľadajúc niečo otvorené.

Pred nami pár výškových budov, no na predmestí akoby skapal pes. Samé malé domčeky "ozdobené" tagmi sprejerov, špina, neporiadok. Nikde ani noha. K pocitu hladu prišli náznaky strachu. Cez križovatku prešla asi dvadsaťročná dodávka, za volantom černoch. Zazeral na nás.

Vysypané smeti na ceste zbieral rukami takisto černoch. Takisto na nás zazeral. Z jeho pohľadu sa dalo vyčítať, že tu nie sme vítaní.

"Niečo tu nehrá."

"Vyzerá to tu, akoby tu evakuovali."

"Po výbuchu, ja neviem."

"Zamkni auto, čo keď nás vyrabujú alebo čo?"

"Ježiš, vy ste paranoidní." Robo usúdil, aj keď si nemyslím, že to bral inak. "Poďme už jesť!"

"Čo čumíš?" reagoval jeden z nás, keď ďalší černoch po nás zazeral.

Prázdne mesto. Bola nedeľa. Kde sú tí ľudia? Spia? Úplné ticho.

Blížili sme sa k vyšším budovám a potešila nás najmä prítomnosť pár ľudí. Už to neboli len černosi a už nikto po nás nezazeral. Bolo asi deväť hodín ráno. Práve otvárali niektoré raňajkové fast-foody a jesenné ráno po upršanej noci nás nútilo dostať do našich prázdnych žalúdkov nejakú teplú stravu. 

"Tu je to otvorené, aj ľudia sú vnútri." zahľadeli sme sa do miestnej reštaurácie, na prvý pohľad vyzerajúcej ako kaviareň. "Ako ja sa najem."

Vošli sme dovnútra a obzreli sme si ponuku raňajok. Mali sme čas, a dlho sme sa rozhodovali medzi názvami, ktoré sme nepoznali. Všetko bolo z vajec. Praženica, omeleta, volské oká, všetko mali. Aj Wi-Fi, dôležitá informácia. To už Kajo sedel za stolom, a uploadoval fotky na Facebook. 

Objednali sme si podľa všetkého omeletu a sadli sme si ku Kajovi za veľký okrúhly stôl a pochlipkávali z koly. Omeleta sa pripravovala a vôňu jedla, resp. vajec a oleja, bolo cítiť o dosť intenzívnejšie, priamo úmerne škŕkaniu v bruchu.

"Ide ti Wi-Fi?"

"Na bločku je kód, ten zadaj a pôjde ti to."

"Idem na cigu."

Buffalo

Hladný

Najlepšia omelete na svete

Hurá. Megaporcia vajec na tanieri, s opečeným toastovým chlebom. Ešte kečup a išlo sa na to. 

Mňam. Dobrotka. 

Chuť bola iná. "Zaujímalo by ma, čo sú to za vajcia." začali sme riešiť.

"Pštros alebo ja neviem." no bolo nám to jedno. Ešte padlo veľa úvah, aj sme sa chceli opýtať. Odpoveď sme nezistili, a domnievam sa, že to nevedeli ani kuchári...  Jedno však bolo isté. Nikdy nezabudnem na tú lahodnú vôňu sýto-žltej omelety a tmavo-oranžovými žĺtkami.

Zastavili sme sa ešte pri NHL štadióne, baseballovom štadióne a šli sme ďalej. Ešte dlhý kus cesty. Čo budeme v aute robiť? Pustili sme si hudbu, hrali sa na telefónoch, kecali, alebo len tak čumeli po okolitej krajine.

Po nákupoch a pár hodinách cesty sme zastavili. Velikánske parkovisko  s veľkým motorestom a veľa kamiónmi pripomenulo, že sme na naozajstnom tripe. Konečne sa oteplilo.

"Kde mám tašku? Idem sa umyť a tak."

"Idem s tebou."

Zobrali sme mydlo, kefku, pastu a šlo sa na záchody. Na toto budeme spomínať! Po otvorení dverí s chlapčenským označením sme uvideli v rade asi šesť kabínok, niekoľko pisoárov a pár veľkých umývadiel. 

"Ideme na to?"

"Počkaj chvíľu," práve vyšiel jeden z predposlednej kabínky.

"Raz, dva, tri," dali sme dole tričká, namydlili ruky, a celí sa od pol pása vyššie umývali.

Niektorí čumeli, niektorí sa zasmiali. A čo, sme na výlete a kde inde sa máme umyť? Chytili sme zubnú pastu, kefku, umyli zuby, pazuchy potreli dezodorantom. Smiali sme sa ako blázni.

"Nerob, trúba," Kajo ma ostriekal vodou. Zábava!

Ešte sme sa prezliekli do krátkych vecí a mohli sme pokračovať v ceste.

Homo Hygienics

"Kde sme?"

"O chvíľu budeme v Clevelande, pokukáme trochu, a v noci vyrazíme do Chicaga. Tam by sme mali prísť ráno, ubytujeme sa niekde, odpočinieme si. Pôjdeme kúpiť tie lístky CityPass."

"A čo to je ten CityPass?"

"Zľavnený lístok na 6 atrakcií, vyjde to lacnejšie, nemusíme nikde stáť v rade a uvidíme toho dosť..."

"Ok."

Zvolili sme na navigačke Cleveland centrum a šli sme podľa predlohy. Ocitli sme sa v nejakej predmestskej časti. Všade zeleň. Stromy, trávniky, parky. Ticho a kľud. 

"Sleduješ tie vily? Nádhera."
"Hej, každá iná, každý ma svoj veľký trávnik pred sebou."

School Bus

Vilky v Clevelande

Škola

"Vystúpim, tu pofotím niečo, tu ma vyzdvihnnite," Kajo vystúpil  my sme šli ďalej. Pokračovali sme v uličkách tohto mestečka a natrafili sme na miestnu školu. Vyzerala ako z rozprávky, celá bola z tmavo-hnedých tehál, a nepravidelných tvarov. Pred ňou bolo veľké parkovisko pre   školské autobusy. Ako inak žlté. Žiaden moderný dizajn. Zachovávajú si tradíciu svojich školských autobusov, odkedy tu školy sú. Nie sú všetky rovnaké, no na prvý pohľad rovnako vyzerajú. Ani staré niesu, iba si zachovávajú starý štýl. Všetko pekne ladilo.

 

"Poďme pre toho Kaja."

Vyzdvihli sme ho úplne inde, ako sme sa dohodli. Ako inak.

"Kde si bol?"

"Ale, tak som sa tu motal a zakecal s pixlou. Behala tu so psom." Pán.

Každý by tu rád behal vonku so psom, keby tu býval.

Prišli sme do centra malého veľkomesta Cleveland. Bola tma. Všade ticho a kľud. Ulice neboli prázdne, ale akoby tu dodržiavali nočný kľud. A to dosť skoro, mohlo byť približne deväť hodín. Zaparkovali sme na voľný parkovací box popri ceste a vydali sme sa na prechádzku. 

"Pripadám si ako v nemocničnom komplexe."
"Mesto kapacít," myslel tým ľudí s vysokým IQ.

Vážne to tu tak vyzeralo. Domy, budovy, ulice, chodníky, cesty, výklady vyzeralo ako vzor pre iné mestá, ako by mali vyzerať. Všetko malo svoj poriadok. Ľudia boli oblečení ako profesori, lekári , právnici, ekonómovia a tým naznačovali, že žijú pokojným životom a zaujímajú sa len o vedu a rozvoj. Bol to len dojem? Billboardy od MacDonaldu nahradili nápisy NO SMOKING. V tomto meste sa nefajčí.

 

Mafiáni 2

Čakanie na zelenú, resp. bielu

Mafiáni :)

 

 

Prešli sme okolo štadiónov a uvideli sme jednu z najznámejších barov na svete.  Hard Rock Cafe. Poznal som ten bar len z počutia, preto som sa v tom veľmi nevyžíval, ale prvé okamžiky pri vstupe do tohto baru mi ostanú dlho na pamäti. 

"Hi," privítal nás čašník a usadil nás k stolu pre piatich. "Čo si dáte?"

"Prosím jednu Coronu. Ty si čo dáš?"
"Ja si dám tiež."

"Luss, pivko?" opýtal sa ma Totti. 

"Tak dobre. Dám si malé. Aj ty si daj malé, zas budeš chodiť stále čúrať."

Nemohol som spustiť oči z platní, a gitár, ktoré boli zavesené na stenách baru. Najskôr sme nevedeli, že na fotke oproti nám je mladý John Lennon, napravo od nás visela gitara od Rolling Stones, a všelijaké veci od iných známych aj neznámych kapiel, hudobníkov.

"Kúpil si si niečo?" opýtal som sa Kaja, keď sa vrátili z obchodíku, ktorý patril Hard Rock-u. Úžasné miesto, a skvelý marketing. Okrem piva, drinkov a iných nápojov si tu hosť môže kúpiť aj tričká, nohavice, náramky, náušnice, ale aj CD-čká a hocičo na pamiatku. Všetko značky Hard Rock Cafe.

"Hej, tričko a hodinky."

"Ukáž," vytiahol hodinky z obalu s nápisom, ako iným, Hard Rock Cafe. "Pekné sú." tam ani škaredé tuším neboli.

Dopili sme a jemne v náladičke sme opustili bar. Všade nápis "No smokin" nás neodradil a  horiacu cigaretu sme si skrývali v dlaniach. Očkom sme sledovali, či nie sú náhodou okolo policajti a šli sme ďalej.
Dlhá noc pred nami. Zajtra budeme v Chicagu. A v posteli.

To som ja