Bolo teplučko a tešil som sa, že nemusím mať oblečený sveter. Vyrazili sme na cestu hneď po obede a rozhodli sme sa, že namiesto pobrežia, kde vedie krásna diaľnica a pekný výhľad na oceán, si vyberieme tú o čosi ťažšiu cestu a to cez známe lesy a parky.
“Čo sú to tie sekvoje?”
“Také vysoké stromy. Veľké. Veľmi veľké.”
“Bol si s nami v Štiavnici?” opýtal som sa.
“Pamätáš si v botanickom parku ten najvyšší strom? To bol sekvoj.”
“Mmm...”
Áno obyčajné stromy. Ale tušil som, že toto bude stáť za to.
Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.
Opäť sme prišli k bráne, pri ktorej stála pani a druhý pán sedel v búdke. Vypýtal si od nás niekoľko bubákov, strčil nám do rúk noviny a otvoril nám bránu do Sequoia National Park-u.
“A teraz kam?”
“Rovno.”
Tak sme sa štverali hore, samozrejme autom, a striedala sa pravotočivá zákruta s ako inak ľavotočivou. Doprava a doľava. Po ľavej strane sa nám rozprestierala krajina plná kopcov a stromov. Miestami prázdna púšť, červenohnedá zem a inde samá zeleň. Od skál sa odrážali slnečné oranžové lúče a listom stromov dodávali teplý zelený odtieň. A stále horúco.
“Neee, zápcha.”
Niekoľko áut tvorilo kolónu do strmšie nakloneného kopca pred zákrutou aj za ňou. Najskôr sme nevedeli, či iba chvíľu stojíme, ale po desiatich minútach sme otvorili dvere a vystúpili. Autá stáli, ako pred nami, tak aj za nami, a odrazu vystupovali aj ďalší. Ani nás nenapadlo otočiť sa a ísť späť, pretože to ani nebolo možné. Priepasť nám jasne vravela: "Čakajte!".
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
“Uau, až také som ich nečakal.”
Malä stromä
Zastavili sme na malom parkovisku, kde bolo iba jedno auto. Zbadali sme jeden naozaj mega strom. Už z diaľky bolo vidieť, že sa jedná o extrémne veľkého giganta. Kajo sa rozbehol za ním a keď som ho z diaľky chcel odfotiť, bol pri ňom maličký ako mravec.
“Ako ťa mám odfotiť, aby bolo vidieť aj teba aj strom?” to bola skôr rečnícka otázka.
Priblížil som sa k stromu a prečítal som si, že má viac ako 3 000 rokov.
“Páni, tri tisíc rokov? Tento strom bol starý, ešte keď Cézar kakal do plienok. Uau.” Mal som veľký rešpekt pred touto nekonečne vysokou drevinou. Spomenul som si na Banskú Štiavnicu, kde som do
tejto chvíle videl ten najväčší strom.
Išli sme sa vyčúrať a pokračovali sme v ceste. Jednoduchým príkazom sme do Iphonu zadali Los Angeles a nejako nás už nasmerovala, kadiaľ máme ísť. Šli sme dolu z kopca a zákruty sa striedali v
rýchlejších intervaloch.
“Pozri, pozri!!!”
Otočili sme sa hlavami dozadu, skoro sme prešli tarantulu. “Konečne nejaké zviera.”
Opäť sme išli rada áut rovnakým tempom, až z ničoho nič auto za nami začalo po nás blikať a dva razy aj zatrúbilo. “Čo dáva? Vidí, že nemôžem ísť rýchlejšie.”
“Nerieš ju.”
Opäť zablikala a začala aj kývať rukou. Pomaly sme zastavili a vykukli z okna, že čo sa deje.
“Bla, bla, bla.”
Nerozumel som jej ani slovo. Ukázala prstom a bolo nám to jasné. Dym z kolesa a smrad spálenej gumy bol silno cítiť. Kto mal vedieť, že to bolo z nášho auta?
“Jáj, ešteže boli všade tie tabule, že brzdi motorom.” Po niekoľkých tisícoch kilometroch najazdených na automatickej prevodovke nás v tej chvíli nenapadlo si prepnúť na poloautomat (skôr by som to nazval polo manuál), a preto brzdy po niekoľkých míľach neustáleho pribrzďovania začali horieť.
“Čo teraz?”
“Poďme kúsok dole, kde sa bude dať zastaviť, nech pustíme autá.”
“Skús nebrzdiť.”
“Aha, aha. Srandičky, srandičky.”
Odstavili sme sa po pár minútach a riešili čo s tým. Vyhľadať požičovňu? Vymeniť auto? Máme to vôbec riešiť? Stáli sme na mieste, kde sme podľa značiek ani stáť asi nemali. Vtom sa na križovatke objavil nejaký šerif na džípe a bolo jasné, že smeruje za nami. “Toto sme teraz potrebovali. Snáď bude v pohode.”
“Hello boys,” oslovil nás milým tónom, ale netváril sa veľmi nadšene.
“Choďte s tým autom tam ďalej. To sa tu stáva často. Odporúčam, aby ste nechali brzdy vychladnúť asi trištvrte hodinu a potom môžete ísť ďalej.”
“Aha, ďakujeme.”
“Auto máte požičané?” usmial sa. Asi mu bolo jasné, že keby bolo naše, vieme, že máme brzdiť čo najmenej. No bože, stalo sa. Ešte sa nás opýtal odkiaľ sme, poprial peknú cestu a odišiel.
“U nás by sme už dostali pokutu.”
Zaparkovali sme Olinku pri stánkoch, kde boli toalety a rôzne ohniská. Pri každom z nich bola kovová skrinka, čo sa dala zamknúť, niekoľko lavičiek a miesto na stany a grilovacie potreby. Vraj preto sa dajú skrinky zamykať, aby z nej nemohli medvede a iná zver “loviť” potravu.
“To vážne?”
Naozaj to tak bolo. Olinka oddychovala a čítal som si rôzne tabule, ako napríklad, že pozor pod kameňom sa môže skrývať had a podobne. Prešlo pätnásť minút a rozhodli sme, že Olinke už brzdy vychladli, že ideme ďalej.
San Francisco za nami. Už sme toho prešli celkom dosť a miestami som mal pocit, že sme na konci. Otvoril som si náš harmongram a pozrel som náš plán cesty. Listoval som po súčasnosť a uvedomil som si, že sme neprešli ani polovicu.
"Sme tu len druhý týždeň a ja mám pocit, že sme tu už strašne dlho. Teda nie že by mi to vadilo, naopak som veľmi rád.“
„Ako dlho sme tu?“
„ Za 7 dní sme prešli celú Ameriku. Dnes je 27.septembra. Jedenásty deň.“
„Fajn. Stíhame prísť pre Matúša ináč? Písal SMS.“
„Hej, dnes Santa Cruz, zajtra sme v L.A.“
„Nech nestresuje...“
Na diaľnici bolo veľa áut. Nedalo sa nevšímať si miestne ešpézetky s nápisom California. Predbiehali sme autá rôznych veľkostí, tým myslím všetky väčšie ako to naše. Nemali sme ani taký krásny výhľad, všade popri diaľnici boli väčšinou listnaté stromy a kopcovitý terén a samé zákruty nás mierne kývali zo strany na stranu. Iba mierne, lebo cesty boli prispôsobené tomu, aby ustavičné zákruty neboli nepohodlné.
„Ešte ako ďaleko?“
„Za hodinku sme tam.“
Zastavili sme na parkovisku pred McDonaldom.
„Niečo mi objednajte, idem zatiaľ na hajzel.“
Po niekoľkých minútach sme sedeli spoločne za stolom a napchávali sa sladkými hamburgermi .
„Nina píše... že sa stretneme na pláži. Natural Bridges State Beach. Daj to do navigačky, či to nájde.“
Našlo. Fajn, nebudeme blúdiť.
Pobrali sme sa k autu, keď Robo išiel ešte na toaletu.
„Otvor kufor, vyberiem si niečo z tašky.“ Totti odomkol auto a Kajo otvoril zadné dvere.
„Chlapče! Ako sa mám dostať k svojej taške, je úplne na spodu. Robo tu má milión vecí, všetko tu zavadzá. Na čo tu má tú krabicu?“
„Na šiltovky, aby sa nepokrčili.“
„Zavadzá to. Šak nech to dá do tašky!“
„Nerieš...“
„Nič,...“ vybral šiltovky z krabice a položil ju na stojan, čo chránil smetný kôš. Či si to vôbec všimne.
Sadli sme si do auta, vrátil sa aj Robo, naštartovali sme a odišli. Ešte sme pribrzdili pri tom smetiaku a pokračovali sme v ceste. Po pár minútach sa spustila debata o obmedzenom úložnom priestore na naše všetky veci a teda Robovi bol povedaný príbeh o osude jeho červenej krabice.
„Otoč to, a vrátime sa pre to!“ Roba to trošku viac zobralo ako sme si všetci mysleli. „Totti, otoč to, ideme pre krabicu.“
„Ua!“ na najbližšej križovatke sme sa otočili a došli ku smetiaku. Robo vystúpil a na moje počudovanie tam ešte bola. Otvoril kufor, vrátil do nej svoje šiltovky, položil krabicu na vrch a mohli sme ísť.
Za päť minút sme sa na tom všetci smiali.
„Ide o princíp!“
„Ua!“
„O tristo metrov odbočte vľavo... prichádzate do cieľa...“
Vystúpili sme vo veľkej horúčave v kraťasoch a niektorí aj v „žabkách“ z klimatizovanej Olinky.
Sme tu. Stojíme na briežku najväčšieho oceána na svete. Hlasný šum a plieskanie vĺn o skaly mi opäť pripomínali všetky prímorské dovolenky. Toto nie je more! Toto je viac, toto je najviac vody pokope. Škoda, že je Zem guľatá, chcel som vidieť ďalej.
Zliezli sme dolu na pláž, kde sa šantili nejaké deti, ktorých mamy sa opaľovali na pestrofarebných uterákoch. Pár ľudí sa prechádzalo, niektorí len ticho čumeli do vody. Čajky zlietavali zo skaly na hladinu alebo volili ľahšiu cestu k potrave, a to pátraním zvyškov jedál a iných pochúťkach na jemnej piesočnatej pláži. Sadol som si na červenú deku z auta (resp. z lietadla), vyzul som sa a tváril som sa, že to je moja každodenná záležitosť. Cítil som sa jednoducho dobre.
„Za chvíľu príde Nina,“ zdvihli sme sa a počkali sme ju pri aute. Zaviezli sme sa bližšie do centra, chcela nám ukázať druhú pláž.
„Doteraz sme sa potili a teraz musím mať sveter.“ Fúkal studený vietor. Prešli sme pešo okolo majáku, opreli sa o zábradlie a niekoľko minút sme sledovali surfistov v neoprénoch ako trénujú rôzne majstrovské kúsky. Vždy som ich videl tak dvoch-troch. A tu naraz vyše tridsať. Nepočítal som ich, ale bolo ich ako maku na poli.
„Keď pôjdeme tam ďalej...“ ukázala Nina smerom viac do mesta. „Tam je také mólo, domáci sa tam chodia prechádzať a môžeme tam ísť aj na večeru.“
„Super!“
Preparkovali sme sa k spomínanému mólu. Stále som myslel na tých surfistov. Nina nám rozprávala o tom, ako sa tu žije. Santa Cruz je typické californské prímorské mestečko, kde málo ľudí žije celý život. Ľudia si tu preto nestavajú domy z trvácneho materiálu ako u nás. Na Slovensku sa postaví dom a bývajú v ňom minimálne tri generácie, potom sa rekonštruuje a starý dom sa zmení na dovolenkovú, resp. víkendovú chatu. Tu nie. Tu si ľudia postavia na pár rokov „papierový“ dom, bývajú v ňom pár rokov a potom sa uvidí. Doteraz si predstavím scénu z nejakého filmu, kde bager jedným razom doslova zrovnal dom so zemou.
Ľudia pracujú ako my. Každý deň okrem víkendov, mnohí cestujú za prácou každý deň aj dve hodiny. Tu je to normálne. Viete si predstaviť dochádzať každý deň z Trenčína do Bratislavy?
Najviac ma zaujal fakt o legalizovanej marihuane v celej Californii. Je dostupná na lekársky predpis. Ako to funguje? Pacient príde k doktorovi, že ho bolí hlava, a lekár mu predpíše niekoľko jointov lekárskej trávy. Vraj je to určite menej škodlivé ako paralen. Kto vie.
Sympatické čašníčky nás posadili za stôl v miestnej, veľmi príjemnej, rybárskej reštaurácii. Keďže nás bolo viac, pripravili nám veľký stôl. Napravo sedel pri okne starší párik večerajúc homáre a nejaké ryby okne, kde zapadalo slnko. Zdalo sa mi, že sa slnko ponára do veľkej vody vysokou rýchlosťou, až sa napokon stratilo. Ešte nebola tma. Zostal po ňom veľký oranžovočervený fľak.
Dali sme si nejaké miestne chuťovky, pár pív a priebežne si večeru ochucovali tequliou. „Toto začne byť zaujímavé...“ povedal som si ako vždy, keď sa objaví na stole tequila.
Trošku chytení sme sa pobrali do centra. Keďže tu sa nikde v interiéri nefajčí, Nina nás zaviedla do jedného baru, kde sa „nefajčí“. Vošli sme dnu a tmavá červená farba mi jasne signalizovala, že sme v ozajstnom pravom americkom bare. Niekoľko ľudí sedelo na barových stoličkách a za pultom sme čakali opäť nejaké krásne mladé barmanky. Nebolo to tak. Staršia pani, asi šesťdesiatročná, tučná, oblečená do starých šiat a so zviazaným zatočeným copom si od nás vypýtala naše ID. Ako vždy sme použili naše vodičáky. „Oh, from Europe. Welcome.“ Privítala nás s úsmevom. Bola mi sympatická. Dala nám svietnik a ukázala smer, kam si máme ísť sadnúť. Prešli sme dozadu, kde hrala hlasnejšia hudba, ale iba do takej miery, že sme sa mohli počuť. Pani barmanka nám priniesla na jednej tácke niekoľko drinkov, shotov a nejaké to nealko.
Na čo nám bol ten svietnik? Bol to akože popolník. Podnik sa musel tváriť, že je nefajčiarsky, preto si vymysleli vlastný spôsob ako nahradiť popolníky. Zaujímavé je, že tráva sa tu fajčiť môže.
Prešli sme do druhého baru, tento mi viac pripomínal európske podniky. Sedelo sa na matracových sedačkách za skleneným stolíkom. Opäť sme si dali nejaké drinky a začalo byť poriadne veselo. Stále sme sa smiali a fajčiť sme chodili von.
Stál som opretý o stĺp, pridal sa aj Robo a Stano. Postupne sme sa na cigaretke zišli skoro všetci a prihovoril sa nám starší pán s fúzami. Nevedeli sme čo chce, ale bol dosť opitý a mal potrebu sa s niekym rozprávať.
„Where are you from huh?“ Klasika. „Hey.. and.. bla bla... I am from Germany. No, my parents were from Germany. Ale ja som Američan. Chceš vidieť ID?“ snažil sa nám ukázať, že je na to patrične hrdý.
Vytiahol z peňaženky svoj vodičák, zasmial sa na fotke, ktorú tam mal a detailne nám opísal, že je občanom Californie. Debata sa nevyvíjala podľa jeho predstáv, a začal hovoriť výraznejšie.
„Do you like Japanese?“ nechápal som, či sa vážne pýta to čo povedal, alebo som mu iba zle rozumel. „Do you like Japanese?“ zrenice sa mu stiahli a oči zväčšili. Nevedel som odpovedať.
„Hej, nezáleží na tom, či je to Japonec. Je to jedno.“ Diplomaticky sme sa dáko vykrútili.
„What? Why?“ oči sa mu ešte viac zväčšili akoby pustil do nohavíc a dal nám malú prednášku. Viac ako polovicu som mu nerozumel a som ho vlastne ani nevnímal. S ostatnými sme si vymieňali pohľady, a potichu smiali.
„Ale veď nevadí,“ povedal na záver, keď sa ukľudnil. „A ešte Vám niečo prezradím, mám dnes narodeniny.“
„Ne verím.“
Znovu vytiahol svoje ID a naozaj mal narodeniny. Všetci, čo sme tam stáli okolo neho, sme sa chytili za plecia a zaspievali narodeninovú. Happy birthday to you, happy birthday tooo youuu. Happy birthday dear GERMAN MAN, happy.....
Ujo oslávil svoj deň s úplne neznámymi Európanmi a šťastný s úsmevom odišiel. Pre nás zábava neskončila, a blbo sa ako vnútri tak i vonku.
~
Otvoril som jedno oko a zbadal som, že ležím úplne na kraji velikánskej postele. Vedľa spali ďalší, boli ako zabití. Potichu som sa odpratal do kuchyne, napil som sa vody a hneď za ňou bola kúpelka. Potreboval som zmyť pot a smrad z alkoholu, tak som pár minút stál pod vlažnou sprchou. Obliekol som sa a vyšiel von si zapáliť, na spoločnej terase bol stolík a pár plastových stoličiek. Bolo iba ráno a horúce californské slnko pálilo, tak som si sadol do tieňa.
“Luss, dobré ráno,” vyššiel Totti a Kajo. Boli určite nevyspatí.
“Čo sa deje?” čakali na túto otázku.
“Chlapče, dobre že ste šli s Robom spať. Čo sa dialo potom, to sa nedá opísať.”
“?”
“Stano bol spitý, že sa nevedel ovládať,” začali rozprávať krátky príbeh, čo sa udial počas môjho spánku. Stano to trošku prehnal. Tequila robí svoje, a keď sa preženie, vedie to až k halucináciám.
Ponorková choroba začala naberať na obrátkach. Začínali sme pociťovať miernu alergiu na seba samých, a keď pohár pretiekol, hustá atmosféra sa dala krájať.“
Uvidíme, čo bude. Teraz sa pomaly odpracme preč, teta tu furt po nás zazerá a dačo si mrmle pod nos.”
Nahliadol som dole z terasy, a stará Indka polievala kvety a kríky, ktoré ozdobovali miestny hotel. Pozrela sa na mňa a opýtala sa, koľkí sme. Vravím, že štyria. Musel som klamať, lebo sme spali v štvorlôžkovej izbe.
“Nie, nie, ja som vás videla, ste piati.”
“I don’t speak english,” bolo jedinou cestou sa z toho vykľuť. Opäť niečo mrmlala, bolo nám to jedno. “Aj tak ideme za chvíľu preč, nemá zmysel sa s ňou dohadovať,” pomyslel som si.
Už vstal aj Robo a opäť som si vypočul story o včerajšej noci.
“Nina nás pozvala k jej rodičom na obed. Budú radi, keď prídeme.”
Otvorili sa dvere. Ticho ako v nemom filme. Pozreli sme sa na seba, potom na Stana, ktorý vyšiel z dverí. Ani slovo. Ani muk.
“Čo Stano, opils?”
Trošku ostal bez seba, nebolo mu do reči. Evidentne si z včerajšej noci pamätal veľmi málo.
Nebolo čo riešiť, pobalili sme sa a znosili sme si tašky do auta.
“Hey, bla bla bla bla...” teta zasa niečo frfle.
“Thank you very much.”
Odišli sme, naozaj nikto nemal náladu sa s tetou rozprávať.
“Ale dcéru mala peknučkú.”
“Hej, to mala :)”
Zaparkovali sme auto v centre mestečka, kde boli všade naokolo rôzne obchodíky, reštaurácie, kaviarničky. Rada domčekov, chodník, parkovacie miesta, cesta, trávnik, cesta, parkovacie miesta, chodník a rada domčekov. Ako na obrázku. Hodili sme pár mincí do parkovacích hodín a sadli na terasku kaviarne. Ranná káva, alebo kakao s nejakými koláčikmi boli ako stvorené pre ranné zobudenie. S plnšími žalúdkami sa zdvíhala aj nálada.
“A už nepi tequilu!” odkaz pre Stana.
Stretli sme sa s Ninou opäť na pláži a navigovala nás k nim domov. Bol som zvedavý. Ešte som nebol v americkej domácnosti. Vošli sme do uličky medzi domy v radovej zástavbe. Úplne na konci stál vchod do domu Nininých rodičov. Pekný viacposchodový byt/dom. Ninina mama otvorila dvere. Zoznámila nás a uvítala nás u seba doma. “Pripravila som pre Vás niečo, čo Vám určite už chýba.” Bolo mi jasné, že hamburger s hranolkami to nebude. Kuchyňa voňala polievkou a... tú vôňu som spoznal hneď. Guláš!
Posadili sme sa za veľký oblý stôl, a Nina zatiaľ každému predstrela taniere. Všetci sme boli samozrejme smädní, tak sme si nalievali aj minerálku aj džús. Bolo to veľmi milé, veľmi som si vážil ich nadštandardnú pohostinnosť. Medzitým sme sa rozprávali. Aj o nás, aj o nich, o našom výlete. Neskôr sa k nám pridal aj ich otec.
Po hlavnom jedle nás neminul ani dezert. Prvýkrát som ochutnal klasický cheesecake. Bol fantastický. Tvarohový pudingový koláč, kyselkavý a nie veľmi sladký so sviežou chuťou sa mi ropadával na jazyku. Odvtedy vždy, keď si dám niekde cheesecake, spomeniem si na domček v Santa Cruz a milých ľudí, čo tu žijú.
“Nina, môžeš ísť ešte s chlapcami von, ale nebuď dlho, musíš si dokončiť prácu.” milým hlasom ale dôležitým tónom povedal jej otec. Nina sa pripravovala do školy a plnenie povinností sú hlavnou prioritou. Študuje ťažký odbor, preto musí tvrdo pracovať.
Rozlúčili sme sa, poďakovali a spolu s našou Olinkou sme sa vybrali na krátky výlet.
Zašli sme neďaleko od mesta, na pláž, kde sa občas vyskytujú voľne žijúce tulene. To by sme sem museli prísť v inom období, ale stopy tu po nich ešte ostali. Krásna prechádzka k pláži, k útesu, kde more hučalo a šum sa ozýval od skál. Jemnučký piesok menil farbu od pomaly zapadajúceho slnka. Už bol čas ísť. Dnes ideme do L.A. Do mesta filmových hrdinov, mesta strieborného plátna. Los Angeles.
Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.
“Rovno.”
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.
