Otvoril som oči a nerozumel som, prečo stojíme. Ešte bola tma a stáli sme na osvetlenom parkovisku.
Opäť padla otázka: "Kde sme?"
"Už sme tu."
"Fakt?" neveril som. Vystúpil som von a obzeral som sa po okolí. Bolo skoro ráno a vôbec som si ako v Chicagu nepripadal. No miesto, kde sme sa nachádzali ma zaujalo. Roztiahnutá ulica, niekoľko domov, veľká križovatka, pár zatvorených obchodov, Motel 6. Presne ako na obrázkoch ich webovej stránky, cez ktorú sme si rezervovali jednu izbu.
Čakali sme na neskoršiu hodinu. Bolo približne šesť hodín ráno a ubytovať sa na nasledujúcu noc sme sa chceli až neskôr, aby sme neplatili dve noci, teda sme nevedeli, od ktorej hodiny nám budú rátať iba jednu noc.
"Rezervácia platí ešte?"
"Mala by." zhodnotil som po nazretí do mailovej schránky.
 |
| Motel 6 |
"Hi," pozdravili sme so Stanom veľmi sympatickú černošku za pultom.
Usmiala sa a odzdravila nám.
"Radi by sme sa ubytovali na jednu noc."
"Hmm," prikývla a čakala, čo k tomu povieme viac. Boli sme piati a chceli sme ísť bývať do štvorlôžkovej izby. Bol ešte len začiatok výletu a museli sme náš nadotovaný účet kontrolovať a dohliadať. Rozmýšľali sme, že takto môžeme veľmi ušetriť a dopriať si následne dobrú večeru alebo minúť peniaze na atrakciách.
"Radi by sme dostali jednu izbu s "queen" posteľami."
"Vidím, že izbu máte rezervovanú cez internet."
"Áno. Je možné sa ubytovať už teraz, alebo o koľkej máme prísť?"
"Moment prosím," povedala a odbehla do zadnej kancelárie. Medzitým sme si všimli čiernobiele obrazovky, ktoré monitorovali, čo sa deje na recepcii, na parkovisku, na chodbách hotela.
(Bol to jediný motel, v ktorom sme museli vojsť dovnútra, prejsť okolo recepcie, aby sme sa dostali do izby. Všade inde sa do izby vchádza zvonka. - pozn. autora)
"Hi," povedala nahlas staršia tučnejšia tiež černoška. Nahodila veľký úsmev.
"Mám pre Vás návrh." No som zvedavý. "Zrušíme internetovú rezerváciu, zakúpite si izbu priamo u nás, a môžete sa ubytovať hneď teraz. Zaplatíte teraz a izbu treba opustiť zajtra do desiatej."
"Aha..." pozreli sme sa so Stanom jeden na druhého, podozrievajúc, či za tým niečo bude.
"Prosím si Vašu kartu." Stano vytiahol kapsy spoločnú kartu a celkom neisto ju odovzdal do rúk sympatickej recepčnej.
"Nemáme na výber, spať niekde musíme, cash-om sa platiť skoro nikde nedá." skonštatoval som a sledovali sme, čo s tou kartou robí. Podpísali sme cez elektronický skener platbu a mohli sme ísť do izby.
 |
| V izbe |
Rozdelili sme sa. Najprv traja, potom dvaja. Uvelebili sme sa do postelí, rozložil som sa do rozkladacieho kresla a tri hodiny sme nič nerobili.
Vychádzalo slnko. Pozrel som sa z okna a z izby bolo vidieť celú ulicu. Zbadal som niečo, čo mi zježilo chĺpky na rukách. V pozadí boli šedé obdĺžniky. Siluety mrakodrapov. Dobré ráno, Chicago.
 |
| Kostol |
Po výmene v sprchách sme sa rozhodli, že auto necháme tu, a do centra mesta pôjdeme "pešo". Že si dáme do seba nejaké to pivko, whisky a tak. Kofolu tu asi mať nebudú :) .
Ako sme kráčali po ulici, okolo nás sa míňali rôzne staršie autá a samí černosi. Domy boli staré, cesty a chodníky neudržiavané. Šli sme stále rovno. Hladní.
"Idem pozrieť dovnútra ako to tu vyzerá." a čakali sme na odpoveď.
"Nič. Ideme ďalej." vraj to vyzeralo strašne. "Špinavé a tí černosi na mňa dáko divne pozerali."
Pokračovali sme v šľapaní. Prešli sme okolo černošského kostola, resp. kaplnky a napredovali sme podľa tabule s nápisom Metra.
Na lavičke sedelo asi päť starších pánov, a na chodníku postávali ďalší traja. Rozprávali sa, a tak sme ich v domnienke, že ich nebudeme rušiť, obišli po trávniku. Divné bolo zrejme na tom to, že sme ich obišli s dvojmetrovým odstupom. Ich hlavy sa otočili smerom k nám. Cítil som, ako si nás obzerajú a keď som sa obhliadol, všetkých sedem tvárí sa mi pozeralo do očí. Čo sa na mňa pozeráte? Nie sme rasisti.
Tu nám to došlo. Ocitli sme sa v černošskej štvrti. Opäť. Nám to nevadilo, ale či im budeme vadiť my? Snažili sme sa ten pocit ignorovať, no debata o tom nemala konca kraja. Pokračovali sme v ceste na stanicu.
Zbadali sme ju. Stará ošarpaná búdka vedľa koľajníc. Vošli sme dovnútra a obhliadli si informačnú tabuľu napísanú na písacom stroji a nalepenú na drevenej stene. Celé to bolo špinavé, na zemi samé papieriky, plechy, hocičo.
"Toto nie je metro!" ale Metra. Ktovie, či ešte fungovala, no ak hej, predpokladali sme, že ide o nejakú lokajku pre miestnych zamestnancov do práce.
Hľadali sme nejakú zastávku.
"Neviem, či bude zrovna najlepšie ísť odtiaľto busom." začala sa prejavovať naša paranoja.
"Necítim sa tu dobre. Každé auto, čo ide okolo sa po nás obzerá."
"Divíš sa? Nie sme tu vítaní. Tu nemajú turisti čo robiť."
"Ideme späť pre auto. Toto nemá význam a aspoň tam budeme rýchlejšie." povedal Totti. "Kajo, Stano, zostaňte tu s Lussom a ja s Robom ideme pre auto."
"Dobre, počkáme tu."
Priblížili sme sa k pumpe, kde to ako tak vyzeralo bezpečnejšie.
Možno sme len poblúznení a viac za nás rozhodujú dojmy a emócie, ale načo riskovať? Takto nič nestratíme.
Stáli sme vedľa pumpy, a diskutovali o tom, čo sa tu dialo. Z diaľky už bolo vidno Olinku, zamávali sme ako na taxi a nastúpili sme. "Konečne v bezpečí."
"Daj tú ŠPZ-ku do kufra," načiahol som sa a odložil. Stará pokrčená ŠPZ-ka ležala na zemi, tak sme si ju vzali ako suvenír.
"Kam si dal navigovať?"
"Do toho planetária. Kúpime tam rovno tie CityPassy."
Šli sme po diaľnici. Veľká asi päť prúdová cesta viedla priamo do centra mesta. Odbočili sme podľa navigácie a vošli sme do veľkého parku s veľkými parkoviskami. Popri chodníkoch stáli opäť automaty na parkovné a hodili sme tam skoro všetky štvrťáky (25 centové mince), čo sme mali, čo vyšlo asi na hodinu a pol.
"Kam ideme najskôr?" poobhliadli sme sa a na každej strane boli veľké mohutné budovy. Billboardy a nástenné megaplagáty nás informovali, čo sa v ktorej budove nachádza.
Ešte bolo trochu chladno, bolo niečo po deviatej a ľudí tu bolo málo. Práve otvárali, keď sme vošli do jednej z tých budov. Planetárium.
"Vyzerá, že to bude bomba." postavili sme sa do rady a čakali sme na kúpu lístkov. A obhliadky sa môžu začať. Dali nám akési štítky, vďaka ktorým sme mali byť uprednostnení, čo bolo výhodou CityPassov.
"Hi, how do you do," oslovil nás pán, ktorý nám ukázal smer našej cesty.
"Držte sa tejto skupiny, za chvíľu začne premietanie."
Premietanie? Kino? Wow.
Sála bola malá, asi pre päťdesiat ľudí. Usadili sme sa približne v strede a zahľadeli sme sa do plátna, ktoré nebolo pred nami, ale nad nami! Veľké oválne prehnuté plátno ružovo modrej farby mi otvorilo ústa a celí nedočkaví sme čakali, čo sa bude diať.
Začala hrať hudba a spustilo sa premietanie. 3D! Nepotrebovali sme žiadne okuliare a mal som pocit, že planéty, hviezdy a všetko, čo vo vesmíre "lieta", sa hýbe okolo mňa. Neuveriteľné. Ako je to možné? Doteraz som bol zvyknutý na klasické 3D premietanie za pomoci okuliarov. Ani som si neuvedomoval, či ma fascinuje ten premietaný dokument, alebo tá dokonalá 3D projekcia voľným okom. Rozumel som možno tak štyri vety, čo povedali, ale o zábavu som mal postarané.
Po filme sme vyšli von, s tým, že nemáme na to celý deň a šli sme ďalej.
"Wow, a to sme dnes iba začali!" natešený a vysmiaty som vyšiel z planetária.
"Pozri na ten výhľad, krása." trčiace mrakodrapy a ostatné vysoké budovy hneď za brehom jazera ma donútilo siahnuť do vrecka a telefónom odfotiť panoramatický výhľad na Chicago.
"Tu by som chcel žiť." napadlo mi prvýkrát.
Doplnili sme pár štvrťákov do parkovacích hodín a pobrali sme sa do aquaria. Najprv malé ryby, potom veľké ryby, iné ryby a neryby. Veľa miestností z rôznymi druhmi. Najviac ma zaujali ako inak žraloky a najškaredšia ryba na svete. Všetko pofotené, išlo sa ďalej. Milión detí, a ešte viac dospelých.
"Čo to je?" opýtal som sa, keď som bielu veľrybu nevedel zaradiť do žiadnej skupiny najväčších cicavcov. Pripomínala skôr obrovského delfína. Len tak si tam plávala do kolečka v bazéne, sem-tam urobila mini fontánku. Netvárila sa smutne, predvádzala sa. Boli sme si obzrieť aj zdola cez sklenenú stenu. Zbadal som druhú. Naháňali sa tam jedna za druhou a vydávali aj také divné veľrybie zvuky. Pripomenulo mi to veľrybiu reč, ktorú sa od Doris naučil Nemo.
"Máš to?" spýtal sa ma Totti, či sa mi podarilo natočiť ich akrobatické kúsky.
"Jasné. Úplne sa teším. Ako malé decko."
Vyšli sme von, dali si hotdog a pokračovali sme v návštevách miestnych atrakcií. Na rade bolo múzeum s dinosaurami. Vstúpili sme dovnútra, nerozumeli sme kam môžeme a nemôžeme ísť, po pätnástich minútach blúdenia vo veľkých priestoroch nás to prestalo baviť, a išli sme preč.
Veď nás čakalo niečo, na čo som sa tešil asi rok, keď som sa o tom prvýkrát dozvedel a videl som na internete fotky. Sky Deck. Vyhliadka z najvyššieho mrakodrapu v USA.
"Čo máme v pláne?"
"Keď máme tie CityPassy, poďme pozrieť to múzem vedy a techniky."
"Nebude to blbosť?"
"Netuším. No určite to bude lepšie ako v Blave."
 |
| Múzeum |
Veľká mohutná šedá budova vyzerajúca ako pevnosť bolo múzeum, a práve v týchto týždňoch sa tu konala akcia "Štyri živly". Bol som zvedavý. Podarilo sa nám zaparkovať pri chodníku na normálnom neplatenom parkovacom mieste.
Pri vstupe do múzea som mal pocit, že som vošiel do letiskovej haly. Výťahom sme sa zaviezli na tretie poschodie a tu sa to všetko konalo. Žiadne pozeranie sa na veci cez sklo, všetko vystavované slúžilo na hranie, vyskúšanie. Rôzne mechanizmy, simulácie. Z tých najväčších spomeniem simuláciu tornáda. Ten prekvapil asi každého. Asi 4 metre vysoké zariadenie a páčkami, ktorými sme mohli napodobniť silu, smer, a rôzne iné vlastnosti mohutného prúdu vzduchu. Celé to bolo sprevádzané počítačovým komentárom, animáciami s vysvetlivkami. Bol to projekt na vysokej úrovni. Medzitým sme počuli zvláštne hlučné zvuky, ale nečakali sme, že to bude simulácia bleskov. Tento stroj však už pracoval sám a z pochopiteľných dôvodov sa dalo na to celé len pozerať a s veľkým záujmom aj počúvať. Kovová guľa v strede kovových kružníc sršala blesky zo strany na stranu. Sila a energia v elektrickej podobe. To sa dá spojiť iba s jedným známym menom. Tesla.
Simulácia lavíny
Simulácia tornáda
Vyskúšali sme si ako funguje tsunami opäť na zvláštnom zariadení, kde stačilo zvoliť tlak prúdu, interval, a silu a podľa toho bolo vidieť, ako dokáže voda svojim pohybom zničiť nemalý prístav. Čakalo nás ešte mnoho ďalších zariadení, ktoré nám vždy vytvoril na tvári úsmev, niektoré vyzerali veľmi smiešne.
"Luss, tam vedľa je simulácia stíhačky."
"Hej? Poďme to vyskúšať!"
Postavili sme sa do rady na veľmi známu mašinu. Atrakcia sa nám zdala byť známa, išlo o kabínu s 3D premietaním, kde dvaja sedia vedľa seba a majú pocit, že letia vo vysokej rýchlosti.
"Som zvedavý, čo to bude zač..." všimli sme si, že je osobné veci si máme odložiť, že pred vstupom do kabíny nám vysvetlia, ako sa čo ovláda! Super.
Dostali sme sa na radu a inštruktor nám stručne rýchlo vysvetľoval, čo kedy máme riadiť. Kajo mal na starosti ovládanie stíhačky, mojou úlohou bolo zostreľovať ostatné stíhačky. Nevedel som, čo sa bude diať.
Vpratali sme sa dovnútra, dali si pásy, uchopili sme do rúk ovládače a vzlietali sme do výšok.
"Ideme na to!" Kajo nabral rýchlosť, prvá otočka, druhá otočka: "Pál, pál!!!"
"Nemám už rakety, leť vpravo! Nabité, zamier,... strieľam!" kričali sme, smiali sme sa ako blázni.
"Strieľaj, strieľaj!"
"Uteeeč, nemám raketu." zúfali krik do tmy. "Nabité"
"Pál!"
"Chlapče, otočme saaa," pri dlhšom lete dolu hlavou plný adrenalínu a záchvatov smiechu sme sa sústredili na každú stíhačku, ktorá prešla okolo. Srdce mi bilo ako o dušu. Bol som rád, že som zapásaný. Väčšinu letu sme absolvovali dolu hlavou.
Let sa blížil ku koncu a pravdu povediac, už aj stačilo. Vystúpili sme z kabíny a inštruktor si neodpustil poznámku, že sme kričali ako malé deti. Smial sa na nás a bolo vidieť, že ho to tešilo.
"No čo, aké to bolo? Ste kričali ako blázni." opýtal sa Stano, ktorý nás aj stihol natočiť na svoj mobil.
"Bomba, úplná vec."
Už bolo dosť hodín a chceli sme stihnúť toho čo najviac. Pomaly sme sa poberali von, všimli sme si pred východom vstup do ďalšej časti. Keďže zatvárali, stihli sme iba nakuknúť a iba dačo pozrieť. Pred nami stála záclona alebo záves vyrobený z pary. Nachádzali sa tu veci ako hologram a tak ďalej. Škoda, že už zatvárali, táto časť múzea by bola veľmi zaujímavá. "Nabudúce".
Sadli sme do auta, a mal som pocit, že tento deň trvá už týždeň. Na navigačke svietil nápis
Sears Tower, asi polhodinku odtiaľto. Diskutovali sme o tom, ako je dobré učiť deti takouto formou vedu a techniku. Pred dvoma rokmi sme s Kajom navštívili v Bratislave múzeum s podobným zameraním. "Podobným" je veľmi silné slovo, lebo tomu nesiahalo ani po päty. Trápne, o ničom. Stačí vziať študentov do múzea v Chicagu, podrobne si všetko vyskúšať, naučiť sa z vysvetliviek danú problematiku, povedzme, že potom napísať esej, a za jeden deň je dieťa o čosi múdrejšie. Knihy a vysvetľovanie od učiteľov dnes už nestačí. Žijeme v zrýchlenej dobe a človek musí absorbovať čím ďalej tým viac informácií, čím ďalej tým za kratšiu dobu. Škola hrou je najefektívnejšia forma vzdelávania a toto múzeum je toho dôkazom. Okrem zábavy som sa aj niečo naučil. A to s otvorenými ústami.
"Hľadajte parkovisko," zavelil Totti sediaci za volantom plne sústredený na jazdu v špičke.
Otvorili sme oči ešte viac ako sme mali a po krátkom hľadaní sme Olinku nechali odpočívať asi tri minúty pešo od spomínaného mrakodrapu
Sears Tower. Zaklonil som hlavu dozadu, aby som videl vrchol budovy, pričom som sa nemohol pozerať dlho, lebo som si musel všímať chodník pred sebou. Hluk ako v každom inom meste okolo obeda pripomínalo, že sa tu stále niečo deje. Tam opravovali chodníky, na druhej strane doviezli tovar, za nami zametali ulice.
Vošli sme cez klasické otočné dvere dovnútra a trochu s obavami som bol pripravený na to, že nás čaká dlhé čakanie. Najprv sme sa zorientovali, nastúpili do výťahu. Prešlo pár sekúnd a vystúpili sme.
"To sme už tu? Hore?"
"Nie, prešli sme možno tak dve poschodia. Uvidíme."
Už sa mi v živote stalo, že som sa nevedel zorientovať. Išlo však vždy o dvojrozmernú stratu orientácie. Ale ešte nikdy som sa nestratil vo výške. Dá sa povedať, že mi môže byť úplne jedno, či sa nachádzam na prvom pochodí, alebo na druhom. To áno. Ale pomýliť si okolo sto poschodí?
Postavili sme sa do rady a na moje prekvapenie ľudí bolo iba zopár. Prešli sme cez kontrolu, oskenovali nám veci, tašky, prešli sme cez druhú miestnosť, kino pre návštevníkov, kde premietali dokola ten istý dokument o stavbe
. Sears Tower.
Tu už sme chvíľu čakali. Fotilo sa.
 |
| Puklo niečo? :-O |
 |
| Nemilý pocit |
 |
| Kajo zvažuje ktoré domy kúpi |
Páriky, skupinky študentov, rodiny sa postavili pred zelené plátno, afroameričan ich ešte trochu poposúval, a druhý černoch ich zvečnil do na svoj disk. Nechceli sme sa fotiť, resp. zbytočne čakať kvôli fotke, ale bolo to povinné. (Konšpirační teoretici by považovali túto činnosť ako ochranu a zbieranie dôkazov o návštevách Sky Decku v prípade, že by sa niečo stalo, čo by znelo celkom logicky a oprávnene. Či to tak aj skutočne bolo, neviem.) Absolvovali sme trápnu momentku a vydali sa smerom k výťahom. Do výťahu sa nazbieralo asi pätnásť ľudí a sprievodkyňa stlačila ten správny "button" a dvere od výťahu sa zatvorili a výťah sa rozbiehal. V rovnakom čase sa na televíznej obrazovke spustil krátky film a odratúvanie šesťdesiatich sekúnd. Do toho sme videli aktuálne poschodie, na ktorom sme sa nachádzali. Spočiatku to šlo po jednom poschodí, po nabratí rýchlosti číselník ukazoval posun po piatich poschodiach. Film nás zoznámil s konštrukciou budovy a tlak v ušiach pripomínal štart lietadla.
5...4...3...2... veľký víťazný "džingl" na obrazovke,...1!
Dvere sa otvorili a vystúpili sme z výťahu na stom poschodí najvyššieho mrakodrapu v USA.
"Uau!!!"pozrel som na Roba, na Tottiho a na sekundu sa mi vynorila spomienka na rakúsku krčmičku, kde sme posedávali, pili Almudlera a rozprávali sme sa, že už o dva mesiace budeme zažívať túto vyhliadku na Chicago.
Začal som pobehovať hore dole po poschodí, chcel som vidieť všetko. Všetko naraz. Východ, západ, sever, juh. Na všetky strany ležalo Chicago ako na dlani. Vo výške vyše 400 m nebolo vidieť koniec mesta. Na východnej strane bránila k výhľadu prirodzená hmla spôsobená západom slnka.
"Aká je tá Bratislava maličká..."pomyslel som si, keď som si spomenul na výhľad z bratislavskej Koliby. Odtiaľ je vidieť ďalšie dediny a iné okrajové časti Bratislavy.
 |
| Kajo a Stano |
Veľa ľudí sa obšmietalo práve pri presklených kockách.
"Idem na to," vykročil som smerom k jednej z vystúpených plošiniek, už som bol pri nej a odrazu som zastavil. "Uf, toto nie." Pozerať sa z okna, alebo miesta do diaľky je príjemné. Ale postaviť sa na sklo, z ktorého vidieť uličku a chodník priamo pod nohami nie je niečo, čo sa dá len tak ignorovať. Už som urobil prvý krok. Pravá noha mi zabrnela, akoby som sa postavil na niečo veľmi krehké a malo by to čoskoro prasknúť. Nadýchol som sa a postavil som sa oboma nohami na sklo, ktoré vraj udrží niekoľko ton.
Bol to strašný pocit. Jemný závrat ma donútil sa držať sklenenej steny aj rukou. Všimol som si susednú kocku, ktorá takisto trčala, a pri pohľade na skáčuce deti po sklenenej plošine som to vzdal a vrátil sa späť.
"Boli ste už na tom?" spýtal som sa ostatných.
"Hej."
"Normálne som musel nabrať odvahu. Som nečakal taký závrat."
Fotili sme sa navzájom. Snáď sme zobrali každý uhol pohľadu. Všetky mrakodrapy v okolí sa zdali byť nízke budovy. Na jednom z nich som si všimol dokonca ako pestujú zeleninu.
Pozeral som na Spektre o tom dokument, nevedel som, že to už praktizujú.
"Našiel som Olinku!" celý vytešený som odfotil parkovisko a vydedukoval, že tá červená bodka je naša Olinka. Chvíľu sme sa ešte prechádzali na známom stom poschodí a pomaly sme pobrali k výťahom. Opäť minútová jazda, minútové video. Vyšli sme von a iba som opäť zdvihol hlavu a pri pozeraní sa na malinké vypuklé štvorčeky som si predstavil, ako tam niekto jasá a skáče a vychutnáva si výhľad na okolitú Ameriku.
Prechádzali sme sa ulicami mesta, a naše hladné bruchá potrebovali dotankovať. Hľadali sme nejakú normálnu reštauráciu, kde by sme si dali normálne jedlo. Vstúpili sme do reštaurácie plnej hostí, a slečna nás usadila pri stole blízko dverí. Dlhý bar, tmavé farby a celý priestor trochu pripomínalo známu reštauráciu v Bratislave, kde Kajo s Tottim pracovali.
"Čo si dáš?
"Pozerám, čo majú."
"Steak!" Robo sa ho už nevedel dočkať. Celé mesiace sníval o tom, ako si dá pravý nefalšovaný americký hovädzí steak.
"Ja si dám tiež, a k tomu hranolky a nejaký šalát."
Dal som si len šalát, lebo v tých dňoch ma sprevádzali zažívacie problémy a tak som len očami v dobrom závidel, čo si dali ostatní. Mäso voňalo až do ulice.
"Na pitie si čo dáte?" opýtala sa čašníčka s utierkou prehodenou cez ruku.
"Luss, daj si pivo!" prikázal mi Totti, asi nechcel piť sám.
"Dobre, ale ako vždy, malé."
Priniesli Corony, Budlight a nejaké nealko. Od ochutnania Bud Light som zmenil názor na americké pivo. Keďže všeobecne pivo nepijem, a o amerických pivách sa hovorí, že sú to "žbrndy", teda také, že sa nedajú ani piť, naopak mojim chuťovým bunkám lahodilo. A nie len mne, aj ostatným. Popísal by som to ako redšie pivo ochudobnené o tú nepríjemnú horkú chuť, kvôli ktorému pivo v Európe nepijem. Preto som si dal niekoľko rúnd Bud Lightu a celkom mi aj veselo bolo.
"Fajčiť!" obľúbená veta po jedle.
Postavil som sa kúsok ďalej od vchodu, kde stál podlhovastý popolník, s jednou dierou v strede na odhodenie špaku, a oprel som sa o stenu mrakodrapu.
"Hej, čo to máš na nohách?" blížil sa ku mne beznohý invalid na vozíčku, s širákom na hlave. Jeho hlas znel ako hlas Jiřiho Schelingera. Prefajčený, asi aj od alkoholu, chrapľavý zvuk pokračoval v pýtaní sa.
"Odkiaľ ste/si?" opýtal sa ma a všimol som si, že si Kajo prišiel zapáliť tiež.
"We are from Slovakia." odpovedal som, ikeď sme sa dohodli, že sa nebudeme veľmi prezrádzať, no z tejto situácie o nič nešlo.
"Oh yeah, I know. Poznám. Bol som tam, keď to bolo Československo."
"Požičiaš mi..." a je to tu. Bezdomovec, čo si ide pýtať peniaze alebo cigarety.
"...oheň?" a hrabal sa vo svojej kapsičke, ktorú mal položenú v svojom lone a nemohol ho nájsť.Prekvapilo ma to. Nežobre, iba si chce požičať zapaľovač.
Ako to robím často ja, vždy ich stratím.
A debata začala. Keďže som mu veľmi nerozumel, lebo mal hlas taký ako mal, Kajo dačo vždy zachytil, a niekedy sme sa dohovorili až rukami nohami.
Porozprával nám o svojej minulosti, že jeho babka, či prababka pochádzala z Nemecka, a že na území Československa mal nejakých známych, ale že tam už dvadsať rokov nebol. Pred pár rokmi bojoval v Iraku, a tam prišiel o obe nohy. Odznak na širáku vyjadroval, že je vojnovým hrdinom a teda teraz žije na dôchodku a nemá čo robiť. Potuluje sa po Chicagu, býva niekoľko blokov odtiaľto a toto mesto sa mu páči. Aký pekný život vojnového hrdinu, paradoxne sa smial.
Slušne sa rozlúčil, poprial nám pekný deň, otočil sa a rukami rozhýbaval kolesá svojho vozíka.
"Nerozumiem tomu. Staroba na krku, bez nôh kvôli vojne, a ešte je hrdý na túto krajinu." rozvinula sa naša debata o následkoch vojny a o ľuďoch, ktorí vojnu zažili a bohužiaľ ešte zažívajú.
Vrátili sme sa k stolu, dojedli sme a odišli sme. Už bola tma a Chicago vyzeralo úplne inak. Osvetlené budovy, cesty, ulice nám napovedali, ktorým smerom máme ísť. Liquer Store. To bolo to, čo sme hľadali. Obchod s alkoholom a inými potravinami. Alebo inak povedané, potraviny, kde je možné si zakúpiť alkohol.
Otvorili sme chladničku a siahli po šesť fľaškovom baleni Corony. Zaujala nás cenovka cca tri doláre. Lacnejšie ako u nás na Slovensku, zobrali sme teda celý "six pack".
"Hi," pozdravil nás predavač a opýtal sa, či nám môže nejako pomôcť.
"Prosím Vás, tá cena je za jednu Coronu?"
Predavač sa nechápavo na nás pozrel, či si z neho nerobíme srandu: "Nie, to je za celý six pack!"
"Aha, ok! Ďakujeme."
To snáď nie je možné. Takmer najdrahšie "pivo" na Slovensku tu stojí menej ako Coca-Cola. Neuveriteľné.
Zobrali sme dostatok fliaš a spolu s Olinkou sme sa pobrali do Motela.
Chicago night
"Idete niekto do sprchy?" spýtal sa Robo.
"Môžeš ísť, pôjdem potom... Totti, ideš na cigu von?"
Išiel. Po otvorení dverí sme si všimli pootvorené dvere do izby, ktorá bola oproti našej. Nijako sme to neriešili a privolali sme výťah. Vystúpila z neho celkom slušná černoška. Usmiala sa na nás a Totti zostal očarený: "Chlapče, to bola určite kurva!!!"
"Myslíš?" nevyzerala tak, avšak pootvorené dvere do izby oproti tomu nasvedčovalo. Iba sme sa tomu zasmiali a sadli sme si vonku na obrubník.
O pár minút sa toto dievča objavilo vonku. Začala šmátrať vo svojej kabelke a vytiahla si z nej cigaretu. Hľadala ďalej tak, až to bolo podozrivé. Iba tak prikráčala k nám.
"Hi," usmiala sa opäť. "Máte zapaľovač?"
Totti siahol do vrecka a zapálil jej cigaretu. Začala sa s nami rozprávať, ale chceli sme si nechať odstup a v tejto oblasti sme sa necítili bohvieako bezpečne. Po chvíli zodvihla telefón a luxusné auto, ktoré stálo za rohom sa priblížilo pred vchod motela. Slečna nastúpila a my s Tottim sme sa začali smiať.
"To čo bolo? Haluz!"
Dobré ráno, Chicago! Nevynechali me raňajky v Sturbucks a pobrali sme sa do centra mesta, ku ktorému sme sa blížili opäť niekoľko prúdovou cestou. Tentokrát sme šli na druhú stranu. Orientovali sme sa v uličkách medzi samými rodinnými domami. Samozrejme pred každým domom bol perfektne pokosený trávnik a americká vlajka. Nerozumel som, prečo tí ľudia tie vlajky takto vyvesujú. Prečo sú takí patrioti?
Zaparkovali sme pred McDonaldom, kde sme na tú chvíľu nemuseli platiť za parkovanie a šli sme kúpiť lístky na baseball priamo do štadiónu. Veľký starý štadión s veľkým nápisom Wrigley Field, s oznámením, že dnes hrá Chicago Cubs a klub zo San Francisca, stál na križovatke ciest v okrajovej časti Chicaga. Celý natešení, že sa nám podarilo si kúpiť lístky v deň zápasu, sme hneď navštívili obchod s baseball oblečením a iným príslušenstvom. Nakúpili sme dresy, Robo ďalšiu šiltovku.
"Čo budeme robiť do večera?" do zápasu bolo veľa hodín. "Ideme do centra, máme Chicago už len dnes. Večer nás čaká opäť dlhá cesta."
Zaviezli sme sa do veľmi známeho mrakodrapu John Hancock Center, ktorý okrášľuje Chicago už od roku 1969. V treťom najvyššom mrakodrape mesta a štvrtom najvyšoom v USA sa na prízemných poschodiach nachádzali obchody. Opäť nákupy. Všetci sme si kúpili tričká, spodné prádlo, a Stanovi nesmeli chýbať magnetky.
"Už sa teším na zápas!" sedeli sme v krčme a čakali na blížiace sa podujatie.
Dali sme si pivko, najedli sme sa v mexickom fast-foode.
"Obávam sa, že začne pršať."
A stalo sa. Pár kvapiek nás ovlažilo. Davy ľudí sa hrnuli k štadiónu. Prázdne ulice sa zmenili na dopravnú špičku, policajti korigovali autá a chodcov, všetko bolo organizované. Pomaličky zapadalo slnko a nám neostalo nič, len dúfať, že čierne mraky nás obídu a stretnutie sa nezruší.
Sadli sme si v dresoch na naše miesta, od okoloidúceho predavača sme si kúpili pivo a pukance a čakali sme, čo sa bude diať. Začalo pršať. Presunuli sme sa rýchlo hore, kde nás kryl strop. Veľa ľudí sa utekalo ktovie kam skovať a ostatní jednoducho otvorili dáždniky a čakali, čo sa bude diať.
Na ihrisku športovci rýchlo rozprestreli plachtu s logom Chicago Cubs, aby nepoškodili hraciu plochu a asi pätnásť minútový lejak spôsobil odklad hracieho času.
"Dúfam, že sa zápas nepreloží na zajtra." začali sme sa obávať "najhoršieho".
Prestalo liať, plachtu synchronizovane zbalili, a čo sa stalo? Začalo liať znova. Show sa opakovala. Plachta opäť zakryla hraciu plochu.
"Hurá!" ľudia začali jasať, kričať a tlieskať, keď počasie konečne dostalo rozum. Na ihrisko sa zoradilo asi päťdesiat členov speváckeho zboru.
"Oh say can you see..." s rukou na srdci spieval každý Američan, na ihrisku, v hľadisku, na súkromných tribúnach na strechách okolitých domov. Iba som si pohmkával a nestačil som sa čudovať. Je to pekné, keď pred každým športovým stretnutím sa spieva hymna. Dávajú najavo svoju hrdosť, uvedomujú si, kde sú, kde žijú a práve športom sa tiež reprezentujú ako štát. Hymna pred zápasom ich zbližuje, nadobúda pocit, že súperi, či už vyhrajú alebo prehrajú, stále sú spoluobčania jednej tej istej krajiny a teda narozdiel od slovenských nepriateľských súbojoch a agresívnych pokrikoch na medzi mestských turnajoch, sa tu rozplýva priateľská atmosféra. Športové podujatie tu je skôr predmetom stretnutia sa s kamarátmi, známymi ako kričať z plnej sily urážky na súperov.
"Stále žiadne skóre!"
"Nerozumiem tomu." týmy sa neustále striedali bez jediného bodu konte. Asi to bolo spôsobené mokrým trávnikom, no out-ovali sa rad za radom.
Počas zápasu sa nám za chrbát postavila kapela so saxafónmi, trúbkami a spievali a hrali. Niečo ako ľudovka na americký (chicagský) spôsob. Po celom tele mi nabehli zimomriavky a tu som začal Chicago nielen počuť a vidieť, ale aj cítiť. Bolo to super! Zápas skončil 1:0 pre San Francisco. Nevadí.
Mali sme pred sebou celonočné cestovanie a bolo rozumné odísť skôr ako sa to tu celé skončí. Už teraz sme boli v strede veľkého davu.
"Totti a Robo idú pre auto, prídu pre nás." povedal mi Kajo a potešilo ma, že nemusím merať polhodinovú prechádzku k autu. Nasadli do koča a černoch na bicykli ich za pár dolárov zaviezol k autu. Prišlo mi to divné a smiešne zároveň. No neriešil som to, dôležité bolo, že o pár minút budeme sedieť v aute a v duchu som sa lúčil s doteraz najkrajším mestom, kde som bol. Bude mi chýbať a dlho budem spomínať, čo sme všetko za tie dni v Chicagu stihli. Bye bye Chicago..
Míle ubiehali, pesničky sa už opakovali. Otočil som sa na Roba: "Je mi zle!" 
Zastavil som a spolu so mnou sa vybral na záchod aj Stano. Nevedel som čo skôr, či si sadnúť alebo sa nakloniť. Vydal som zo seba všetko, čo moje telo už nechcelo. Umyl som sa, dal si cigu, coca-colu, znova cigu, žuvačku a celý šťastný som sa vybral k autu. "Neuveríš, grcal som v Amerike. Kto si to môže povedať?" sadol som si spokojný dozadu a po chvíli som zaspal.
Hurá svetlo. Blížili sme k civilizácii. Diaľnicu pomaly začali napĺňať iné autá a čím viac sme sa blížili k mestu, tým sa zväčšovala dopravná špička. Zastavili sme sa na predmestí Minneapolisu, či tu bude niečo otvorené. Centrum tohoto malého veľkomesta ležalo približne trištvrte hodinu od miesta, kde sme stáli. Opäť akoby tu nikto nežil. Za to domy a ich záhrady boli perfektne udržiavané. "Vystúpme tu!"
"Tri citrónové koláčiky, jeden syrový zapiecť, jedno kakao, jedno vanilkové kakao, dva pomarančové džúsy, prosím. Stano zaplať!" Stano vytiahol zo svojej turistickej na krku zavesenej kapsičky našu spoločnú kartu, pretiahol, potvrdil sumu okolo dvadsaťpäť dolárov a podpísal sa na bloček.
"Chcete sa aj motať po meste, alebo stačí, že si mesto prejdeme autom?"
