Bolo mi smutno pri lúčení sa s Chicagom, ale zároveň sme sa tešili na nové dni. Všetko vychádzalo podľa plánu, časovo aj finančne. Ubytovanie nám zarábalo na lepšie obedy a večere, ani cigarety sme nekupovali zo svojho, ako bolo zo začiatku dohodnuté.
Každý deň som porovnával rozpočet, kde som stav nášho účtu vydelil počtom dní, ktoré nám ostávajú do konca. Priemerný denný limit sme porovnali so skutočným denným limitom. Táto informácia bola skôr pre zaujímavosť, pretože nie každý deň nás čakal ten istý výdavok a rátali sme, že noci, ktoré prespíme v aute, a ušetrené peniaze z týchto nocí sa minú v iné dni. Zhodnotili sme, že štandard, ktorým žijeme je fajn, že sa ani vlastne neobmedzujeme a jediné, čo nás tlačí, je čas. Do Los Angeles je ešte veľa dní, ale aj dlhá cesta.
"Musíme sa držať plánu, aby sme stihli Matúša."
"Hej, zatiaľ nie je dôvod meniť plán."
Dlhá dlhá cesta.
Satelitné rádio hralo muziku z deväťdesiatych rokov a z okna bolo vidieť len pár metrov nami osvetlenú cestu a jasné hviezdy. "Zima," zakričal Robo. "Vypni fúkanicu vzadu."
"Nemám čas," Kajo vypol klimatizáciu a prepol ventilátor len do prednej časti auta.
"Môžeš aj repráky vypnúť vzadu?"
"Chlapče!" Kajo sa opäť načiahol za gombíkmi, pokrútil točiacim sa prepínačom a hudba aj jemný ventilátor fungovali iba vpredu.
"Dík." Robo povedal posledné slová pred ponorením sa do dlhého spánku.
"Čurák." Kajova ironická odpoveď.
Stano sa ako vždy zasmial. Ako Stana dostať do záchvatu smiechu? Stačí párkrát povedať čurák a málo zamračený Stano sa zmení na vysmiateho chlapíka s úsmevom od ucha k uchu:" Che che che, že čurák!" "Bože, Stano... ty si blázon!"
Cesta bola ako inak dlhá, nekonečná. Na navigačke sa zobrazovalo stále menej a menej míľ do cieľa, ale stále som mal pocit, že stojíme na mieste. Robo šoféroval a ja som sedel vedľa neho, aby som zabránil prípadnému mikro-spánku. Hudba hrala veľmi potichu, aby ostatní mohli v kľude spať. Kajo bol prikrytý červenou dekou s logom leteckej spoločnosti Delta Air Lines, ktorou sme prileteli do New Yorku. Stano ako vždy chrapkal so zaklonenou hlavou a polootvorenými ústami.
"Hladní? Poďme jesť!" po pár hodinách cesty.
Vošli sme do neznámej reštaurácie na odpočívadle s pumpou, a vo vnútri nebol nik. Slabé svetlo, jedna blikajúca žiarivka, upratovačka leštila podlahu a mladý chalan nám vbehol do cesty, že či budeme jesť, a usadil nás do rohu k najväčšiemu, okrúhlemu stolu.
"To čo tu majú, všetko z vajec?" objednali sme si vajcia na rôzne spôsoby.
"Nejaké divné to tu je."
Po dlhšej chvíli čakania sme začali jesť. Nebolo to vynikajúce, ani odporné, ale chuť som si zapamätal doteraz aj vďaka strašidelnému prostrediu.
"Tie vajcia... no neviem."
Dojedli sme a odišli.
"Pustime si hudbu z mojej mp3," navrhol Robo hľadiac na šedú cestu s oranžovými pruhmi a naokolo nebolo vidno nič. Len čierna tma, jasné hviezdy a blížiaci sa mrak. Pohmkávali sme si známe melódie a cesta ubiehala a ubiehala.
"Dávaj pozor, aby som nezaspal."
"Budem sa snažiť!" zhrozil som sa, lebo tichá hudba viac uspávala ako by udržala naše zmysly online.
Zastavil som uprostred púšte a Stano mi podával foťák, aby som ho odfotil.
"Ty tu máš foťák?"
"Nikomu nehovor, fotím tajné fotky." pozrel sa so šibalským úsmevom na displej.
"Luss..., Luss," Robo na mňa zozadu volá.
Otvoril som oči, pozrel na Roba. "Zaspávam, už sa mi snívalo..." prebudil som sa z krátkeho sna.
"Máš dávať bacha aby som nezaspal ja!" Zasmial som sa, a navzájom sme sa prebúdzali z mikro-spánkov.
"Nevládzem, poďme na najbližšie odpočívadlo, trochu sa vyvetráme, je mi dáko blbo. Potom pôjdeme ďalej," chytil som iPhone, našiel najbližšiu odbočku a znovu sme zastavili.
"Brr, zima..."
Prešli sme sa, ale nepomohlo. Oči nám klipkali a rozhodli sme sa ostať na mieste, že si zdriemneme aspoň na hodinku. V tom ako naschvál som nemohol zaspať. Zvrtli sme sa na diaľnicu.
Míle ubiehali, pesničky sa už opakovali. Otočil som sa na Roba: "Je mi zle!" "Budeš grcať?
"Neviem. Zatiaľ nie."
"Potom povedz."
"Budem sa snažiť..."
...
"Robo, odboč, keď sa bude dať."
"Je to súrne?"
Prikývol som, keď som zo seba nemohol vydať ani slovo.
Zastavil som a spolu so mnou sa vybral na záchod aj Stano. Nevedel som čo skôr, či si sadnúť alebo sa nakloniť. Vydal som zo seba všetko, čo moje telo už nechcelo. Umyl som sa, dal si cigu, coca-colu, znova cigu, žuvačku a celý šťastný som sa vybral k autu. "Neuveríš, grcal som v Amerike. Kto si to môže povedať?" sadol som si spokojný dozadu a po chvíli som zaspal.
Hurá svetlo. Blížili sme k civilizácii. Diaľnicu pomaly začali napĺňať iné autá a čím viac sme sa blížili k mestu, tým sa zväčšovala dopravná špička. Zastavili sme sa na predmestí Minneapolisu, či tu bude niečo otvorené. Centrum tohoto malého veľkomesta ležalo približne trištvrte hodinu od miesta, kde sme stáli. Opäť akoby tu nikto nežil. Za to domy a ich záhrady boli perfektne udržiavané. "Vystúpme tu!"Vysadli sme z Olinky na konci neznámej ulice, plnej domov, zarastených trávnatých plôch, padajúcimi zeleno-žlto-červenými listami, pomedzi ktoré sa lúče dotýkali zeme.
Bol som unesený z raňajšieho príchodu do týchto končín, keď konečne slnko osvetlilo okolité prérie, kukuričné polia. Divá zver sa tú pásla a po otvorení očí je na to krásny pohľad. Opäť som sa veľmi tešil z ďalšieho dňa.
"Kukuričné pole, kukuričné pole. Východ slnka. Kravy sa pasú. Bizóny sa lúčia..."
"Čo sa bizóny???" otočil sa na mňa Totti, keď zaregistroval nezmysel povedanej vety.
"Lúčia sa. Na lúke sa lúčia."
Kajo sediac za volantom tvrdšie šliapol na plyn, zahrabal a zmizol z našich očí. Ostatní, čo sme ostali vonku, sme sa pozreli na seba, a typovali sme, že ako dlho mu tá sranda vydrží a vráti sa späť. Po piatich minutách to už prestalo byť srandovné aj nám a ďalších päť minút sme čakali s vážnejšou tvárou, že tu čakáme ako čuráci.
"Ha ha, že čurák." Stano sa opäť zasmial...
 |
| Starbucks |
Zaparkovali sme v centre mesta a návšteva v Starbucks sa stala našim ranným rituálom.
"Tri citrónové koláčiky, jeden syrový zapiecť, jedno kakao, jedno vanilkové kakao, dva pomarančové džúsy, prosím. Stano zaplať!" Stano vytiahol zo svojej turistickej na krku zavesenej kapsičky našu spoločnú kartu, pretiahol, potvrdil sumu okolo dvadsaťpäť dolárov a podpísal sa na bloček."Tu je aká pohodička..., osem hodín ráno, týpek si dáva svoju rannú kávičku, prečíta si na iPade noviny, usmeje sa, dá si cigaretku a môže ísť pracovať."
"Skoro ako u nás!" ironický podtón.
"Chcete sa aj motať po meste, alebo stačí, že si mesto prejdeme autom?""Autom!"
Vytiahli sme telefóny, stiahli okná dokorán a pri rýchlosti tridsať míľ za hodinu sme natáčali videá a snímkovali. Obhliadku mesta za necelú hodinu snáď ešte nikto neabsolvoval. Prekvapilo ma plno historických budov, električky, a najmä rozmanitosť štýlov ulíc, áut, domov, ľudí. Pokojné "veľkomestečko".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára