Otvoril som oči a zamýšľal sa kde som. Ležal som vo velikánskej posteli, zvanej "Queenbed", napriek tomu som sa cítil ako kráľ. V moteloch i hoteloch sú štandardne vybavené veľkými posteľami. Vyspia sa v nej pohode dvaja. Boli sme piati a preto sme zobrali 2 izby.
Otočil som hlavu doľava a uvidel som Tottiho tiež v takej istej posteli. Nechal som ho spať, ešte je skoro. Ostatní spalivo vedľajšej izbe, ktorá bola taká istá ako naša.
...
Sme vo Philadelphii. Prvé, čo mi napadlo v spojitosti s týmto mestom, bol film Philadelphia. Obrázky z tohto filmu napovedali, že to bude staré pekné mesto plné histórie.
...
Odostrel som iba trochu záves a nechápal som, čo vidím. Videl som to, čo som ešte mesiac dozadu pozeral cez www.maps.google.com. Malé parkovisko, za ním dom, dáky fastfood, pekná čierna cesta s oranžovými čiarami. Na vedľajšom parkovisku niekoľko áut. Samý pick-up, samý Bobcat. Tak boli nazývané v hre GTA (Grand Theft Auto).
"Luuuss," otočil som sa na Tottiho zavolanie, keď som otváral dvere, že si idem zapáliť.
"Chlapče, toto musíš vidieť, poď sa pozrieť." odpovedám.
Iba sme si vymenili úsmevy a pokukoval som na pohár, ktorý ostal vonku nedopitý zo včerajšej privítacej (jemnej) opíjačky.
Včera pršalo a dnes na nás svietilo ostré slnko. Týždeň pred odletom sme sledovali aké počasie nás čaká a zdalo sa, že sa nám má dariť. Ako som si potiahol z cigarety, opretý o železné zábradlie som pokukoval okoloidúce autá a zamýšľal som sa nad fungovaním semaforov. Američania nemajú semafor ešte pred križovatkou, ako sme zvyknutí, ale je umiestnený až za križovatkou. Najskôr mi to nedávalo logiku, ale z pohľadu chodca mi to došlo.
Aj tu v Európe ako chodec sa pozeráte na svoj semafor ukazujúc červeného a zeleného "pandrláka", ktorý je umiestnený na druhej strane cesty.
Takto to v Amerike funguje aj na križovatkách.
"Dobré ránko, a ty jak sa máš ináč" Stano vyliezol z druhej izby.
"Hovor mi o tom." odpovedal som mu ako sme zvykli sa zo srandy zdraviť.
Po sprchách sme si pobalili svoje veci a išlo sa do mesta.
...
"Pusti navigačku a poďme..." ktosi zavelil a šli sme podľa toho, čo sme videli na displeji.
Opustili sme miestnu štvrť a smerovali sme diaľnicou do veľkého mesta.
V diaľke bolo vidno veľké mrakodrapy. Najskôr len také šedé obdĺžniky, potom sa postupne vyostrovali. Nevedeli sme kde parkovať, nevedeli sme kam vlastne máme íst. Motali sme uličkami mesta, dopravná špička fungovala naplno.
"Pusti fúkanicu dozadu." Kajo sediac vpredu pustil klimatizáciu a vzadu pokojný chládoček.
Z auta nebolo vidieť "strechy" budov. Väčšina budov ladila s historickými prvkami mesta.
"Zaparkuj tu, otec."
"A kde?" Totti zahľadený do dopravnej špičky.
"Tu je automat, kúpime lístok a ideme pešo."
Ako sme čumeli do toho automatu, bolo nám jasné, že potrebujeme pomoc od domácich.
"Press it and bla bla bla..." domáci spustil svojou rečou.
"Aha, aha... Čo hovorí?" opýtam sa ostatných.
"Neviem."
Po kratšej výmene otázok a odpovedí a úprimnom poďakovaní sme boli odkázaní na seba a dákou náhodou sme z toho automatu dokázali vytiahnuť parkovací lístok. Na hodinu. Na viac sa nedalo.
Ranná prechádzka pomedzi množstvo ľudí, bolo niečo úžasné. Hovoriť sme mohli hocičo.
"Čurák." povedal len tak Kajo, aby sa Stano zasmial.
"Ha ha, že čurák." Stano sa nevedel prestať smiať.
Odfotili sme sa, a čumeli jak teľa na nové vráta.
"Nikde tu neni wi-fi, som myslel, že bude všade." konzultujem s Kajom.
"Sú, ale blokované." odpovedá mi.
"Šak toto."
Treba nejakú kaviareň.
Hodina prešla, nastúpili do auta, a v uličke, kde sme parkovali, strašná zápcha.
"To vyzerá na dlho." Totti za volantom.
V tom prišiel na križovatku policajt na motorke, vystúpil, párkrát zapískal, zamával ručičkami a doprava fungovala ďalej. Bez akýchkoľvek problémov. Takto sa to riešilo na všetkých križovatkách, ktoré sa dostali do zápchy. "Neverím, čo vidím!" pomyslel som si, keď som si spomenul na každodenné zápchy na ceste z práce domov.
Vôbec mi nechýbal domov. Plne som si plnil svoj sen.
Pri prechádzke v centre mesta sme navštívili turistické centrum, kde nás informovali, čo všetko sa tu dá pozrieť. Výber bol bohatý, a museli sme si len vybrať. Tvárili sme sa, že rozumieme a takmer na všetko sme pritakávali. Zaparkovali sme tentokrát v parkovacom dome a vybrali sme sa hľadať nejakú kaviareň.
"Treba mi čúrať!" najvyšší čas ísť na kávu.
"Hľadám v navigačke. Tu nie je žiadna kaviareň."
"Nie sme v Európe." doťahovali sme sa a jediným miestom, kde sa dala piť akože normálna káva bola asi najznámejšia kaviarenská sieť Sturbucks. Zelené logo pútalo už z diaľky a vstup do nej nás presvedčila nálepka "Free We-Fi".
"Konečne Wi-Fi!" zhodnotil Kajo a Robo iba pozrel na nás, že či sme došli do Ameriky len kvôli Wi-Fi.
"Dávaš fotky na Facebook?" opýtal sa Totti, medzitým Kajo stál v rade pri pulte.
"Poprosím päťkrát kávu." objednal si v angličtine a čakal. Pekná čašníčka sa usmiala, otočila, dačo naťukala a pozrela opäť na Kaja.
"Poprosím päťkrát." vypýtal si znova mysliac, že ho predtým nepočúvala.
"Päťkrát?" pozrela nechápavo.
"Spolu?"
"Áno,..." vysvetlil, že sme tu s ním a čakáme na obľúbený povzbudzujúci nápoj.
Zaplatil. Všetci sme si postupne odskočili na toaletu, osladili si kávu, strčili do papierového pohára slamku a upili si.
"Fuj, to čo je?" striaslo ma. Očakával som, že Američania asi nebudú mať najlepšiu kávu, určite sa nebude dať porovnať s našou európskou. V káve sa veľmi nevyznám, ale je málo druhov, ktoré si naozaj vychutnám, no táto to určite nebola.
"Chlapče nešťastný, to čo je?" pokračovali reakcie ostatných. Plný trojdecový pohár extrémne silnej kávy nedalo piť. "To oni pijú každý deň? Humus!"
"Ehm, stalo sa to tak že sme si objednali päťkrát kávu päťkrát!"
FAUX PAS! Päť dávok kávy pre piatich ľudí sa proste piť nedalo. Kúpil som si minerálku a nechal som kávu kávou. Doteraz mám úškrn na tvári, keď si spomeniem na tú chuť.
...
"Lístok stojí iba dva doláre."
Vedľa turistického centra bol park s lavičkami a zástavkami, ktoré viedli do všetkých kútov Philadelphie. Hľadali sme niečo pre turistov.
"A kam to ideme?" pozerali sme do mapy čakajúc na zástavke miestneho vláčika na kolesách menom
Philly.
"Dobre, ide za šesť minút," pozrel Stano na rozpis.
"Tak to si dáme cigu," vytiahol Robo krabičku a ponúkol každému. Rozvalil sa na trávu, a obzerali sme sa doprave a obzerali sa po okolí. Samé výškové budovy, veľa ľudí rôznych národností.
Nastúpili sme do vláčika na kolesách, a odviezlo nás na druhý koniec mesta, kde bol komplex vysokých škôl.
"Pekné to tu je. Poďme tadeto."
Veľa študentov sa presúvalo z miesta namiesto, vyše desať cyklistov a niekoľko korčuliarov sa pohybovalo po svojich chodníkoch.
Zastavili sme pri soche. Rocky Balboa. "Tí Amíci sú blázni." usmial sa Kajo pozerajúci na sochu Silvestra Stallone v predstavení boxerského hrdinu. Socha bola umiestnená vedľa známych schodov, kde tento hrdina behával a trénoval.
Schody boli vysoko. Po dlhom chodení a predstave, že akú cestu musím prejsť som proste zostal dole.
"Podrž mi veci" Totti mi podal svoje drobnosti, keď som si s Robom sadli asi na piaty schod v úmysle oddýchnuť si. Kajo so Stanom zatiaľ išli hore po schodoch.
Pozeráme na Tottiho, či nie je blázon, on to vážne ide urobiť.
Zapózoval nám a rozbehol sa hore schodmi na počesť známeho boxera. S Robom sme sa smiali ako o dušu a začali si všímať reakcie okolo idúcich, či sa netvária a nepozerajú na Tottiho ako na blázna.
Vtom pribehol dáky černoch s iPodom v ušiach, nejaká blondínka tiež s iPodom v ušiach, japonec s čelenkou na hlave a začali behať tiež. Hore dole, a nikto si ich nevšímal ani oni nikoho.
S Robom sme sa začali smiať ešte viac. Paradox ako hrom. "Tak my si myslíme, že Totti tu blbne a oni úplne v pohode... Neverím."
...
Ako sme kráčali námestím, na stĺpoch boli zavesené vlajky všetkých štátov sveta. Slovenskú sme nenašli, ale na českú som sa usmial ako viala medzi ostatnými. Multinárodné mesto, zamestnanci veľkých aj malých firiem opúšťali svoje pracoviská, študenti rôznych národností sa potulovalo po uliciach.
Prichádzal na nás hlad. Nohy nás boleli, potrebovali sme na toaletu. Každý. A na veľkú.
"Poďme sem!" ukázal Totti na malú pizzériu.
Vošli sme do pizzérie a malý nenápadný fast-food ponúkal malý sortiment, ale celkom dobrý výber tejto pochúťky. Ojednali sme si a po jednom sme počas čakania odbehávali na WC. Kukali po nás a nám to bolo jedno. Po jedle som si bol zapáliť. Sadol som si na schodík, ktorý viedol do dverí asi štvorposchodového domu a pozeral som sa na zvončeky domácich. Obhliadal som sa po ulici a premýšľal nad tým ako si tu pekne žijú. Ktovie čo tí ľudia robia? Je toto vyšší štandard alebo normálny? Makajú ako blázni, aby tu mohli bývať, alebo žijú normálnym životom?
...
Vstúpili sme do stanice metra, aby sme sa zaviezli späť k autu. Samí černosi sa hemžili hore-dole. Od vysokých "basketbalistov", po typické tučné papuľnaté ženy. Jedna sa tam hádala s nejakou mladšou sympatickou slečnou, nevedel som o čo ide. Sústredili sme sa na seba. Hluk a smrad mi pripomenulo tento rýchly spôsob dopravy v Prahe. Tu to bolo jednoduchšie. S česky mluvíci Pražákmi se bylo lehce domluvit a zjistit jak se přesunout z tohohle bodu do jiního.
 |
| Metro Philadelphia 30st street |
"Spýtaj sa Stano niekoho, ty vieš najlepšie anglicky."
Stano bol tiež zmätený a na toto nám nestačila ani jeho angličtina, sme si mysleli najskôr. Poobhliadali sme sa vytypovali sme si, koho sa opýtame.
"Hi, could you help us?" opýtal sa tuším Robo okoloidúceho belocha. Pomohol nám kúpiť si lístky a usmernil nás na ktorú linku máme nastúpiť. Už sme boli zorientovaní.
Sadli sme si do "vlaku" a počítali zastávky.
"Robo," oslovil som Roba a mimikou som mu naznačil , nech sa pozrie doľava. Mladá baba mala vo vlasoch špak a hľadali sme spôsob ako to odfotiť. Oproti si sadol tučný černoch v zlatej mikine s veľkou tučnou retiazkou, vytiahol svoj iPhone a púšťal si svoje hity. Vtom som si všímal, čo robia ostatní. Niektorí si čítali knihu, iní noviny na iPad-e, alebo len chatovali cez iné mobily. "Vystupujeme!".
Už bola tma. Sadli sme si na chvíľu v parku na lavičky, dohodli sme sa, čo bude ďalej a vyrazili sme na sever. Smer Niagarské vodopády. Vždy som ich túžil vidieť.
Odbočili sme doľava, tak ako ukazovala tabuľa s nápisom Niagara Falls, prešli sme cez malý park, nejaký mostík. Pred nami veľké prázdne parkovisko s malou búdkou a otvorenou rampou. Žiaden nápis, žiadny človek, nič. Bolo pred ôsmou hodinou, tak sme sa domnievali, že je zatvorené. 
"To kasíno je mi nejaké povedomé," na druhej strane veľkej priepasti vytŕčali vysoké budovy a jedno z nich malo veľký nápis CASINO. "Je mi to známe. Asi z nejakého filmu."
