Všade dobre,...: 5. časť - Niagarské vodopády

"Kde sme?" opýtal som sa keď som sa zobudil na otvorenie dverí. V aute bolo príjemne teplúčko, vonku bolo trochu chladno a kvapky na oknách prezrádzali, že je aj vlhko, no nepršalo.

"Natankujeme a ideme ďalej. Idete fajčiť?" Totti vytiahol krabičku Camel-iek a spolu s ním som sa vybral dovnútra veľkého komplexu.

"Hladný som, ty nie?" ukázal som na jediný otvorený fastfood. "Vyskúšame amerického McDonalda."

Dali sme si nejaké menu, odbehli na toaletu a šli ďalej.

V aute sme si prestriedali pozície. Už sa mi nechcelo spať. Sadol som si dopredu. Navigačka nastavená stále na Niagara Falls, ešte dlhá cesta pred nami.

Po troj-hodinovej ceste to chcelo pauzu. Opätovné návštevy toalety a trochu odpočinku. Vonku fučal studený vietor a miestami pršalo ako šialené. Naokolí boli len polia a lesy. Stromy sa nakláňali zo strany na stranu.

Aj v aute nám už bola väčšia zima.

Ostatní spali a s Tottim sme si boli dať polievku. Strašné niečo. Instantná polievka zahriala a aspoň Wi-Fi tu bolo. Pozrel som, kto je on-line. Na Slovensku mohlo byť okolo obeda, bola nedeľa. Čakal som, že bude niekto hore, a napísal som Keedymu.

"Čauko, kde ste teraz?" bolo samozrejme prvé, čo ho zaujímalo. Odpísal som mu.

"V správach dávali, že v blízkosti New Yorku sú tornáda" facebook zobrazil od Keedyho novú správu.

"No fasa, my sa blížime k štátu New York. A fučí tu."

"Si dajte bacha."

Po krátkom chatovaní som sa o "radostnú" novinu podelil s ostatnými. Tými, čo nespali.

Totti sadol, resp. ľahol úplne dozadu a šoférovať išiel Kajo. Ostal som sedieť vpredu, spať sa mi nechcelo.

Vonku neosvetlené cesty, vidieť bolo len na pár metrov dopredu. Na ceste bolo málo áut, Kajo nastavil tempomat na 80 mph a iba sem tam pribrzdil pred zákrutou. Navigačka okrem toho, že ukazovala smer, čas, čas do cieľa, počet míľ atď., ukazovala hlavne veľmi dôležitú vec pri cestovaní v neznámom prostredí a najmä v tme. Zákruty. Málo kto si uvedomuje, že práve táto vlastnosť zvyšuje bezpečnosť.

"Zaraď sa do pravého pruhu," poznamenal som. "Potom ostaň v tomto pruhu a 200 míľ rovno."

"Už by mohlo aj svitať... Čo robia ostatní?"

Otočil som sa a pohľad dozadu mi bol vtipný. Totti vzadu leží, prikrytý červenou dekou z lietadla, Robo pokrčený opretý o vankúš a dvere, a Stano so zaklonenou hlavou a otvorenými ústami, spali ako zabití.

Konečne svetlo. Na diaľnici sa začali objavovať autá. Bola nedeľa a domáci so svojími pick-upmi si iste šli užiť voľný deň. Všetci už boli zobudení a iba sme dúfali, že sme blízko. Bolo asi šesť hodín ráno. Prešli sme dáky modrý most, zaplatili dáky smiešny mýtny poplatok a ocitli sme sa v malom mestečku. Prázdnota. Akoby sa tu zastavil čas. Nikde nikto.

Odbočili sme doľava, tak ako ukazovala tabuľa s nápisom Niagara Falls, prešli sme cez malý park, nejaký mostík. Pred nami veľké prázdne parkovisko s malou búdkou a otvorenou rampou. Žiaden nápis, žiadny človek, nič. Bolo pred ôsmou hodinou, tak sme sa domnievali, že je zatvorené.

"Divné. Keby aspoň napísali, kedy sa sem môže ísť."

"Nerieš, choď. Čo nás zabijú? Rampa otvorená, tak čo." prešli sme cez závoru a pichli sme auto na úplný kraj, čo najbližšie.

Bolo vlhko, zrejme aj tu pršalo celú noc. Veľká para prezradila smer, kam máme ísť. Všade veveričky, zelená tráva, tmavozelené stromy, vysadené kvety, krásny park, krásny pohľad. Voda šumela, a ako sme sa blížili, jemné šumenie sa menilo na hlučný hukot. Asi sem nechodí veľa ľudí. Fotili sme, natáčali.

"To kasíno je mi nejaké povedomé," na druhej strane veľkej priepasti vytŕčali vysoké budovy a jedno z nich malo veľký nápis CASINO. "Je mi to známe. Asi z nejakého filmu."

"Nie je na druhom brehu Kanada? Teoreticky by to mohla byť Kanada."

"Kto vie, je to možné."

Vtom sme zazreli spoza hmly kanadskú vlajku. "Je to Kanada! Oh Kanadaaa. Oh Kanadaaa." začal som si potichučky spievať úvod kanadskej hymny.

Už sme neboli sami. Nával turistov sa blížil dolu chodníkom. Vysmiati "ryžožrúti", ako sme v rámci srandy nazývali ázijčanov, už vyťahovali svoje namakané 5 centimetrové fotoaparáty. "Could you make me a picture?" oslovili sme mladé Japonky. Mohli mať asi tak sedemnásť a ich tatko čumel na nás ako na vrahov.

"Čo čumíš?" nerozumel nám.

"Thank you." poďakovali sme, aj keď nebolo za čo. Fotka bola rozmazaná. Tak ešte raz.

Až do tretice všetko dobré... a fotka bola parádna.