12. časť - Sequoia National Park

 

Bolo teplučko a tešil som sa, že nemusím mať oblečený sveter. Vyrazili sme na cestu hneď po obede a rozhodli sme sa, že namiesto pobrežia, kde vedie krásna diaľnica a pekný výhľad na oceán, si vyberieme tú o čosi ťažšiu cestu a to cez známe lesy a parky.

“Čo sú to tie sekvoje?”

“Také vysoké stromy. Veľké. Veľmi veľké.”

“Bol si s nami v Štiavnici?” opýtal som sa.

“Pamätáš si v botanickom parku ten najvyšší strom? To bol sekvoj.”

“Mmm...”

Áno obyčajné stromy. Ale tušil som, že toto bude stáť za to.

Vďaka navigačke sme asi po hodine odbočili do kopcov. Pripomínalo mi to Yellowstone. Pekne upravené cesty viedli nielen jedným smerom a bolo vzrušujúce, že navigačka vedela kam ideme, ale my nie.

Opäť sme prišli k bráne, pri ktorej stála pani a druhý pán sedel v búdke. Vypýtal si od nás niekoľko bubákov, strčil nám do rúk noviny a otvoril nám bránu do Sequoia National Park-u.

“A teraz kam?”

“Rovno.”

Tak sme sa štverali hore, samozrejme autom, a striedala sa pravotočivá zákruta s ako inak ľavotočivou. Doprava a doľava. Po ľavej strane sa nám rozprestierala krajina plná kopcov a stromov. Miestami prázdna púšť, červenohnedá zem a inde samá zeleň. Od skál sa odrážali slnečné oranžové lúče a listom stromov dodávali teplý zelený odtieň. A stále horúco.

“Neee, zápcha.”

Niekoľko áut tvorilo kolónu do strmšie nakloneného kopca pred zákrutou aj za ňou. Najskôr sme nevedeli, či iba chvíľu stojíme, ale po desiatich minútach sme otvorili dvere a vystúpili. Autá stáli, ako pred nami, tak aj za nami, a odrazu vystupovali aj ďalší. Ani nás nenapadlo otočiť sa a ísť späť, pretože to ani nebolo možné. Priepasť nám jasne vravela: "Čakajte!".

Vtom prechádzali oproti idúce autá. "Asi púšťajú na striedačku.” Prešlo zrejme posledné auto, a konečne po dvadsiatich minútach čakania, fajčenia a jedenia čipsov sme sa opäť pohli. Bolo to tak. Z dôvodu rekonštrukcie cesty milí ľudia v bledohnedých uniformách púšťali autá a ďakovali za trpezlivosť. Už sme boli vysoko. Nebolo tu chladnejšie, iba vlhko. Cez okná bolo vidno stromy ako všade na svete. Dlhé stojany siahajúce do nebies. Ale po otvorení okna a vykuknutí von, som zistil, že oni do nebies naozaj siahajú. Až ma bolel krk, keď som chcel vidieť špičku stromu.

“Uau, až také som ich nečakal.”

Malä stromä

Zastavili sme na malom parkovisku, kde bolo iba jedno auto. Zbadali sme jeden naozaj mega strom. Už z diaľky bolo vidieť, že sa jedná o extrémne veľkého giganta. Kajo sa rozbehol za ním a keď som ho z diaľky chcel odfotiť, bol pri ňom maličký ako mravec.

“Ako ťa mám odfotiť, aby bolo vidieť aj teba aj strom?” to bola skôr rečnícka otázka.

Priblížil som sa k stromu a prečítal som si, že má viac ako 3 000 rokov.

“Páni, tri tisíc rokov? Tento strom bol starý, ešte keď Cézar kakal do plienok. Uau.” Mal som veľký rešpekt pred touto nekonečne vysokou drevinou. Spomenul som si na Banskú Štiavnicu, kde som do

tejto chvíle videl ten najväčší strom.

Išli sme sa vyčúrať a pokračovali sme v ceste. Jednoduchým príkazom sme do Iphonu zadali Los Angeles a nejako nás už nasmerovala, kadiaľ máme ísť. Šli sme dolu z kopca a zákruty sa striedali v

rýchlejších intervaloch.

“Pozri, pozri!!!”

Otočili sme sa hlavami dozadu, skoro sme prešli tarantulu. “Konečne nejaké zviera.”

Opäť sme išli rada áut rovnakým tempom, až z ničoho nič auto za nami začalo po nás blikať a dva razy aj zatrúbilo. “Čo dáva? Vidí, že nemôžem ísť rýchlejšie.”

“Nerieš ju.”

Opäť zablikala a začala aj kývať rukou. Pomaly sme zastavili a vykukli z okna, že čo sa deje.

“Bla, bla, bla.”

Nerozumel som jej ani slovo. Ukázala prstom a bolo nám to jasné. Dym z kolesa a smrad spálenej gumy bol silno cítiť. Kto mal vedieť, že to bolo z nášho auta?

“Jáj, ešteže boli všade tie tabule, že brzdi motorom.” Po niekoľkých tisícoch kilometroch najazdených na automatickej prevodovke nás v tej chvíli nenapadlo si prepnúť na poloautomat (skôr by som to nazval polo manuál), a preto brzdy po niekoľkých míľach neustáleho pribrzďovania začali horieť.

“Čo teraz?”

“Poďme kúsok dole, kde sa bude dať zastaviť, nech pustíme autá.”

“Skús nebrzdiť.”

“Aha, aha. Srandičky, srandičky.”

Odstavili sme sa po pár minútach a riešili čo s tým. Vyhľadať požičovňu? Vymeniť auto? Máme to vôbec riešiť? Stáli sme na mieste, kde sme podľa značiek ani stáť asi nemali. Vtom sa na križovatke objavil nejaký šerif na džípe a bolo jasné, že smeruje za nami. “Toto sme teraz potrebovali. Snáď bude v pohode.”

“Hello boys,” oslovil nás milým tónom, ale netváril sa veľmi nadšene.

“Choďte s tým autom tam ďalej. To sa tu stáva často. Odporúčam, aby ste nechali brzdy vychladnúť asi trištvrte hodinu a potom môžete ísť ďalej.”

“Aha, ďakujeme.”

“Auto máte požičané?” usmial sa. Asi mu bolo jasné, že keby bolo naše, vieme, že máme brzdiť čo najmenej. No bože, stalo sa. Ešte sa nás opýtal odkiaľ sme, poprial peknú cestu a odišiel.

“U nás by sme už dostali pokutu.”

Zaparkovali sme Olinku pri stánkoch, kde boli toalety a rôzne ohniská. Pri každom z nich bola kovová skrinka, čo sa dala zamknúť, niekoľko lavičiek a miesto na stany a grilovacie potreby. Vraj preto sa dajú skrinky zamykať, aby z nej nemohli medvede a iná zver “loviť” potravu.

“To vážne?”

Naozaj to tak bolo. Olinka oddychovala a čítal som si rôzne tabule, ako napríklad, že pozor pod kameňom sa môže skrývať had a podobne. Prešlo pätnásť minút a rozhodli sme, že Olinke už brzdy vychladli, že ideme ďalej.

“Daj si automat.”

“Aha, aha.” Srandičky, srandičky.