"Oteplilo sa," zotieral som s čela pot.
Zapli sme klímu a obzrel som sa po okolí. Nádherne žlto-zelené kopce. Ako by tu nikto nežil. Iba pár míľ sme prešli a blížili sme sa k obytným domom, neďaleko od mesta, kde sa pred niekoľkými rokmi konali zimné olympijské hry.
"Tu je niekde aj to soľné jazero, že?"
"Ideme tadiaľ, to je až za mestom." pozreli sme navigačku. Vybavil som si článok, ktorý som čítal na internete ešte dva roky pred príchodom do USA, keď sme len začínali plánovať, že takýto výlet uskutočníme. Bol o pár ľuďoch, ktorí tiež cestovali po USA a nad jednou fotkou v tom článku som sa pozastavil. Auto stálo uprostred zasneženého poľa a povedal som si, že bude náročné sa presúvať z teplého podnebia do zimného. Nápis pod fotkou ma pobavil, kde sa písalo, aby sme sa nenechali zmiasť, že to všetko biele naokolo nie je sneh, ale soľ. Áno, nechal som sa zmiasť, a som tomu rád, lebo to bola jedna z tých vecí, ktoré ma zaujalo natoľko, že som tadiaľto chcel určite ísť.
Slnko vyšlo len pred dvoma hodinami, príjemne hrialo a tešil som sa, že nemusím na seba navliekať niekoľko vrstiev. Stačilo jedno tričko, krátke riflové nohavice za šesť dolárov a mohlo sa vyraziť do "sveta". Nakúpili sme si opäť základné odevy ako ponožky, slipy a iné. Tentoraz sme nevynechali ani prací prášok.
"Ešte mám posledné tričko a potom si musím oprať veci."
"Na moteli operieme, osušíme. V San Franciscu..." neveril som, že to naozaj raz poviem.
"Dal by som si také normálne presso zo šálky a nie furt piť z papierovej krabice." Veru, na kávu som mal chuť aj ja. Keďže som ju tu nepil, chýbalo mi nasypať si cukor do kávy a zamiešať s mliečkom a chlipnúť si z porcelánovej šálky.
"Pozrieme, možno tu nájdeme nejakú kaviareň," bolo to ako zúfalý výkrik do tmy, keďže tu nie je zvykom vysedávať na kávičkách, ale skôr ju piť ako vodu alebo prinajlepšom ako čaj.
Za pokus to stálo, a našli sme pri ešte zatvorených obchodoch otvorenú nami vysnívanú kaviareň. Alebo skôr cukráreň, kde podávali aj tento hnedý nápoj. Na Európu sa to nechytalo, ale to ma trápilo najmenej. Sedel som na kovovej stoličke na teraske, bafkal si cigaretku a miešal si svoj čierny nápoj v sklenenej šálke.
Žmúril som očami, lebo slnko bolo ostrejšie a ostrejšie.
"Pozri sa na to. Nemajú čas...", ukázal prstom na ženu v šortkách bežiacu cez prechod so zlatým retríverom na vodítku. Ráno pred prácou si išla zabehať. Alebo je to študentka? Nič to, americká Zuzana Belohorcová si tu pred nami hopsá z jednej strany cesty na druhú a odtiaľ do parku, kde bežali v joggingoch ďalší ranní bežci.
"Ani sa im nedivím. Keby som tu žil, aj ja by som tu behal." Krásne okolie, zelené stromy, posekaný trávnik, rozkvitnuté kríky, čisté chodníčky, nezakalená voda v jazere, a lietajúce štebotajúce americké vtáky vytvárali scénu ako z filmu.
"Zelená..." Totti zabočil doprava na križovatke, a odbočili sme na výpadovku smerom na východ. Takto sme ukončili krátku návštevu Salt Lake City.
 |
| Najkrajšia pumpa |
"Pozri na neho, jak je mu dobre..." otočil som sa na veľký modrý pick-up s naloženou trojkolkou.
 |
| Rovno bez prekážok |
Otvorili sa dvere na strane spolusediaceho a vystúpila krásna štíhla blondína v ružových šatičkách s pevnými prsiami. Týpek jej niečo povedal, ona iba kývla a šla dovnútra. Asi išla zaplatiť.
Cestovali sme ďalej.
"Pozri, aj tam je nejaké písmeno!" všimol si Stano veľké písmeno na veľkom kopci.
"Kajo, pamätáš si GTA?" opäť sa mi vybavili scény zo známej hry. V GTA III San Andreas, kde medzi kopcami a päšťami boli takto označované kopce. V strede ležalo malé letisko, kde sa dalo naučiť lietať s malými športovými lietadlami a nejaké to lietadlo si "požičať", zalietať si a nevrátiť, resp. ho zničiť a nechať vybuchnúť.
Už tu neboli kopce, ostala tu len púšť. S bielym práškom.
"Niekto tu rozsýpal koks!"
"Nemalo to byť celé biele?"
"Snáď bude, ďalej."
Prišlo to. Obrovská plocha bez známky života zaschnutej soli tvrdej ako betón."Zastav tu niekde!"
"Počkaj, tam sa bude dať."
Zastavili sme na malom odpočívadle, zaparkovali sme pred tabuľou a bez váhania sme sa rozbehli do veľkého bieleho poľa. Ako malí chlapci sme tam začali pobehovať, skákať, tancovať, jašiť sa.
"Kam bežíííííš?"
"Kam bežíííííš?""Nevieeeeeeem..."
... to je blázon!
Nedalo mi to a musel som vyskúšať, či je to naozaj soľ. Odštiepil som zopár vytŕčajúcich krištálikov a položil na jazyk. Bolo to menej slané ako som čakal, ale polievka by sa tým dala ochutiť.
 |
| Olinka odpočíva |
 |
| Bylo nás pět |
~
Diaľnica sa postupne rozširovala o viac a viac pruhov. Na ceste pribúdalo stále viac a viac áut, až sme s rýchlosťou klesli až na nulu. Zápcha niekoľko míľ a viac ako desať míľ za hodinu sme sa ani hýbať nemohli. Okolo nás stáli nádherné kamióny s veľkými lesklými čumákmi, a len tak nás predchádzali rôzne motorky.
"Hello, welcome to California," nakukla k nám do okna nejaká mladá pani, asi policajtka, zrátala koľko nás je, opýtala sa, či vezieme nejaké veci ako rastliny, či iné špecifické tovary.
"Nie, nič také nemáme." už sme si mysleli, že nás čaká opäť veľká kontrola. Ešte sa nás chvíľu dačo vypytovala, napokon iba kývla rukou, že môžeme ísť ďalej.
"Nie, nič také nemáme." už sme si mysleli, že nás čaká opäť veľká kontrola. Ešte sa nás chvíľu dačo vypytovala, napokon iba kývla rukou, že môžeme ísť ďalej.
"Sme v Californii," uvedomil som si to a oblial ma hormón šťastia. Sme na druhej strane USA...
"Toto bude na dlho..." zvážili sme, keď sa nám za zákrutou ukázala celá dlhá kolóna. Po ľavej strane nebolo nič, len pole a napravo sa vytŕčal asi štyridsať metrový kopec. "Tam horí!".Hasiči už zrejme boli na ceste, chvalabohu to nebol rozsiahli požiar. Niekoľko stromov pomaly vypúšťalo ohnivé plamene a čierny dym do vetra. Okolo prešlo niekoľko hasičských áut a po ich prejazde sa to začalo trochu hýbať.
Niekoľko míľová kolóna sa pomaly vytrácala, a už sme šli opäť, ako káže tabula SPEED LIMIT. Niekde päťdesiatpäť, niekde šesťdesiatpäť.
Niekoľko míľová kolóna sa pomaly vytrácala, a už sme šli opäť, ako káže tabula SPEED LIMIT. Niekde päťdesiatpäť, niekde šesťdesiatpäť.
Začalo nám byť teplo, klimatizáciu sme púšťali striedmo, nechceli sme z nej paradoxne prechladnúť.
"Otvor okno, teplo je tu!"
Totti stiahol okna úplne nadol.
"?!*?! Zavri hneď!" takú facku z tepla som ešte nezažil. Akoby ste vyliezli z chládku a odokryli pokrývku z rýchlovarnej kanvice a para by Vám išla priamo na tvár. Narozdiel od toho to nebolo horúce, ale nepríjemné teplé.
Okná sme zavreli a pustili klímu na nachladnejší stupeň a rýchlym ventilátorom. Bola mi zima.
~
Už sa zotmelo. Niekoľko prúdová cesta naznačovala príchod do veľkého mesta.
"Nájdi nejaké ubytko!"
"Ešte je skoro."
Zaviezli sme sa ešte bližšie k centru.
"Musíme prejsť cez most."
"Cez Golden Gate?"
"Neviem, je ich tu viac."
Prišli sme na most, zaplatili mýtne okolo desať dolárov a rozpačito som pozeral po okolí. Sme na Golden Gate? Nie sme? Netušili sme. Vedel to v tej chvíli iba pán Boh a ďalší účastníci premávky.
"Nebol to Golden Gate. Tam je..." napravo ďaleko od nás.
Zliezli sme z mosta, resp. diaľnice o ocitli sme v uličkách centra San Francisca. Hluk sa postupne zväčšoval. Električky bzučali, autá sa hemžili hore-dolu, z barov hrala hudba a ľudia behali zo strany na stranu. Niektorí i spievali, kričali, tancovali.
Nebolo to tu jednoduché ako v iných mestách. Všade kľud, tu to riadne žilo. Prečo? Začínal sa tu veľký festival, o ktorom sme ani len netušili.
Na domoch viseli nápisy s čínskymi znakmi, a po ulici sa prechádzalo veľa Číňanov. Uau, prvýkrat som v čínskej štvrti. Neprišlo mi to ako vo filme, no z jednej cesty vedúcej do kopca ťažko spoznať, či to tu smrdí gangami a nejakým násilím. V tej chvíli som to neriešil. Viac ma zaujali tie kopcovité tvary ciest. Chvíľu rovno, chvíľu do strmého kopca. Ako na schodoch, ako v GTA, ako v DRIVER-i.
Našli sme motel priamo pri ceste v centre.
"Hi," pozdravili sme pri vstupe na recepciu toho motela.
Spoza závesu vykukol tlstý Ind, potiahol si z cigarety a pozrel na nás, že čo tu chceme.
"Chceli by sme sa ubytovať. Bolo by to možné?
"Koľkí ste?"
"Štyria."
"Dám Vám dve izby. Dvesto dolárov."
Pozrel som na Stana, a uvažovali sme, že sto dolárov na izbu je dosť. Napadlo mi:" Dvesto dolárov je na obidve izby, že?"
"Ha ha ha," potiahol si opäť. "Na jednu... Poďte, ukážem Vám izby."
Otočím sa na Stana: "Na čo ich budeme pozerať? Štyristo dolárov za jednu noc nedáme."
Recepčný podozrievavo na nás pozeral. "Poďte, ukážem Vám," usmial sa, akoby mu niečo napadlo.
"Dohodneme sa," chytil cigaretu do ruky a začal liezť po schodoch. "Poďte!"
Vyšli sme hore a otvoril izbu. "Prepáčte, ale za dvesto dolárov to nezoberieme. Je už aj tak veľa hodín a ráno ideme preč."
"Čože? Pozrite, dohodneme sa. Spravím Vám cenu pre štyroch do jednej izby za stodvadsať dolárov."
Nechápal som. Strieľa tu sumy ako z pušky. To bola prijateľnejšia cena, tak sme zvažovali.
"Ok, berieme to."
Vrátili sme sa do kancelárie a vypýtal si kartu. Pripravil všetky potrebné papiere a otočil nám ich na podpísanie.
"Stojí tu, že dvakrát stošesťdesiat dolárov. My potrebujeme iba na túto noc."
Čierny slizký zadymený teplý Ind už stratil asi nervy. "Je festival. Nezoženiete izbu pod dvesto dolárov. Nerozumiete?"
"Ďakujeme, dovidenia!"
"To bol čurák. Ešte by nás v noci okradol." zhodnotil Stano a spakovali sme stade.
"No nič, hľadáme ďalej."
Ponorili sme sa do ešte hlučnejšej časti žijúceho San Francisca.
"Zajtra ideme žiť..."
Opustili sme centrum Fresca a opäť sme prešli cez most. Tentokrát zdarma, lebo mýto sa platilo len pri vstupe do mesta.
~
Ideme do Oaklandu. V každom meste sa jedna z častí volala Oakland. Niečo ako Dúbravka na Slovensku.
Toto sme hľadali. Okrajovú časť s obchodami a zopár motelmi. S motelom 6. Bez problémov sme si rezervovali dve izby za stodesať dolárov. Rovno sme si ich rezervovali aj na ďalšiu noc.
"Idem si prať veci. Nahádžte všetko na kopu a operieme to spolu. Idem zistiť ako to funguje."
Zobrali sme asi štyri veľké igelitky našich vecí dolu do práčovne. Rozmenili sme niekoľko dolárov na mince, kúpili prášok, doplnili sme naším kúpeným v obchode.
Napratali sme všetko do veľkého bubna, stlačili nejaké gombíky a motor práčky za rozhučal. Ostávajúci čas 45 minút. "Fúha, som myslel, že to bude chvíľka."
"Dal si tam dosť prášku?"
"Hej, až moc."
"Počkaj tu, za chvíľu som tu." oznámil mi Totti a vrátil sa do izby. Zatiaľ som si študoval návod na sušičke."Poď sem," Totti sa vrátil s dvoma fľašami piva a otvoril kartovým kľúčom od izby dvierka od bazénovej čast.
Ľahli sme si na lehátka, otvorili pivo, zapálili cigaretku a sódili sme sa.
"Toto je pohoda!"
Upútali sme na seba pozornosť a takí dvaja susedia si sadli s notebookom na opačnú stranu bazéna. Jeden prišiel a sadol si vedľa mňa. Pomalým a tichým hlasom sa ma spýtal, odkiaľ sme.
"From Slovakia."
Netváril sa prekvapene. "Myslel som, že ste z Ruska, počul som Vás, keď ste sa rozprávali. Hovoríš rusky?"
Zasmial som sa odpovedal som mu, že nie.
"Vy ste odkiaľ?"
"L.A. Hej, počuj. Dáš si s nami jointa?"
Otázka ma úplne prekvapila. "Nie, ďakujem."
"Prečo? Máš s tým nejaký problém?"
"Nie. Len nechcem." odpovedal som mu s kľudom.
"Preto sem chodíme na výlety. Žijeme v L.A. už niekoľko rokov. Do San Francisca si chodíme zahúliť trávku."
"Fajn, tak pekný večer. Enjoy it."
Prádlo sme prehodili z práčky do sušičky a čakali sme ďalšiu polhodinu. Po odpípaní sme všetko zozbierali a hodili všetky veci na posteľ. Ako na prídel sme si porozdávali čo koho je.
"Toto je ešte mokré."
"Hej, aj ja mám niečo ešte mokré."
Roztriedili sme zbytok a hodili ešte raz dobre presušiť.
Konečne hotovo!
"Ehm, to som tak pribral, alebo sa mi to zmenšilo?"
"Aj jedno aj druhé!" :-D
"Do kelu! Už neperiem." každé bavlnené tričko sa zmenšilo o jedno číslo. Jediný, kto mal z toho prospech bol Stano, ktorý si kupoval väčšie tričká.
"Aha, sú mi akurát!"
 |
| San Fresco |
"Tu si dáme raňajky a ideme..."
Preparkovali sme o pár metrov ďalej, zaliezli ako inak do Starbucksu a znovu ma čakal slaný koláč so syrovou nátierkou. Vačšina ako vždy lemon cake a nejaké čokoládové koláčiky. Zapili sme to kakaom a nasýtení sme smerovali do centra San Francisca. Už to bolo iné. Slnečné lúče sa odrážali od veľkej vody a vysokých mrakodrapov. Celé Sa Francisco nám ležalo pred očami a zväčšovalo sa, keď sme sa k nemu približovali. Prešli sme cez ten istý most a zastavili sme na prístavnom platenom parkovisku. "Odtiaľto ideme pešo..."
 |
| Alcatraz |
Hlasná hudba z reprákov a malého pódia hneď vedľa Hard Rock-u pritiahlo ešte viac turistov. Hlasný "bít" a spev predvádzajúceho sa šoumena donútilo dav sa hýbať, tlieskať.
"No čo, ideme na nejaký drink, nie?"
"No čo, ideme na nejaký drink, nie?"Vošli sme do Hard Rock-u, sadli si za bar a sledovali čašníčku ako mixuje nami objednané Daiquiri. Položila nám na bar päť rovnakých jahodových daiquiri drinkov a iba sme čumeli, aký drink sme si to objednali.
"Prepáčte, ale objednali sme si obyčajné Daiquiri, nie jahodové."
Barmanka sklonila hlavu na bok a jej obočie sa nadvihlo: "Toto je Daiquiri."
"Heh, ok, thank you. It is good."
"Prepáčte, ale objednali sme si obyčajné Daiquiri, nie jahodové."
Barmanka sklonila hlavu na bok a jej obočie sa nadvihlo: "Toto je Daiquiri."
"Heh, ok, thank you. It is good."
Kajovi to nedalo a odskočil si do oddelenia, kde sa dali kúpiť rôzne doplnky so značkou Hard Rock Café. "Dostal som klubovú kartu... Zas som minul viac ako som chcel. Chcel som iba jednu vec. Pozrela na mňa a jáá som kúpil všetko. Úplná pixla."
"Ty si blázon!"
"Ale mám klubovú kartu Hard Rock Café!"
":-D"
 |
| Obove loďky |
Prechádzali sme sa po prístave, na ktorom stálo i múzeum pacifického prístavu. Dalo sa tu vidieť všeličo. Od náramkov, hodiny, automaty dávnych čias, po historické ponorky, ktoré oboplávali Tichý oceán.
Neďaleko odtiaľto spod hladiny vytŕčala známa väznica Alcatraz. Bohužiaľ sa nám nepodarilo kúpiť lístky ani na zajtrajšiu plavbu, všetko bolo vypredané. Trošku nás to sklamalo, ale nebol dôvod smútiť. Tu sa predsa nedalo mať zlú náladu.
Začuli sme divné zvuky. "Čo to je?"
Na drevených doskách v zálive prístavu vylihovali desiatky veľkých tuleňov prevalujúc sa jeden cez druhého. Niektorí sa nudili, niektorí plávali a pózovali zvedavým turistom.
 |
| Stanley zbalil čajku |
Na konci prístavu stálo veľa stánkov pripravujúc rôzne morské špeciality ako krabov, a známe krevety. Pripravovali z nich všetko. Krevety na prírodno, krevety v burgri, krevety s ananásom... Vedeli o krevetách úplne všetko.("I máma mámy jeho mámy vařila krevety." -Forrest Gump)
Sadli sme si do malého fast-foodu, veľmi podobnému McDonaldu. Občerstvili sme sa klasickým hamburgerom s hranolkami a sódou (tak tu volajú všetky coly, sprity, fanty). Totti si odbehol do talianskej pizzerie a počas chôdze sa kŕmil pizzou z papierovej krabice. Cestou Totti hodil do schránky pohľadnice domov na Slovensko. Snáď prídu skôr ako my.
"Pôjdeme tadeto, pomaly k autu, a môžeme ísť pozrieť Golden Gate." naťukali sme do navigačky (ktorá zobrazovala okrem ciest aj chodníky pre pešistov) miesto, kde stojí naša Olinka.
"Musíme ísť...," trochu som čakal na aktiváciu kompasu. "...týmto smerom."povedal som zúfalo, keď som sa unavený z chôdze pozrel na vrchol kopca, ktorý sme museli vyšliapať. Schody, schody, chvíľku rovinka, schody, schody. "Tak tu bývať naozaj nechcem! Pekné, ale odtiaľ potiaľ." zahundral som po pár schodoch.
Totti s Kajom sa rozhodli, že kopec prelezú, Robo a Stano si so mnou sadli na schodíky.
"Dosť nebezpečné, nie?"
Medzi tým Kajo s Tottim sa predierali po auto po ešte nevedmo akej ceste...
Pomaličky sme vyliezli hore aj my, sadli sme si na kameň a čakali na Olinku.
"Už idú!"
Sadli sme do auta, a prvé, čo bolo, napil som sa čistej vody.
"O 400 yardov odbočte vpravo," oznámil nám iPhone smerujúc nás ku Golden Gate-u. Prekrásne miesto hneď vedľa veľkého mosta. Ideálne prostredie na maľovanie, fotenie, natáčanie červenej železnej konštrukcie.
Plní nedočkavosti sme prešli sme autom cez slávny most na druhú stranu. Dalo sa prejsť aj pešo, veľa turistov nám kývalo a tešili sa zo slnečného dňa. Z kopca bolo vidno celé Fresco ako na obrázku. Krásny dlhý si ho pamätám ešte zo znelky seriálu "Plný dúm". |
| Pod mostom |
Rozlúčili sme sa ešte krátkou prechádzkou po uličkách mesta slobody a útočiskom pre mnoho Slovákov a Čechov z pred štyridsiatich rokov. Rozdelili sme sa a boli sme si obzrieť najvyšší, pyramídový, šesťdesiatštyri mertrový mrakodrap s dvoma krídelkami. |
| Hot Dog |
"Aký si dáš?"
"To ti dajú holé. Prísady si dáš sám."
"Dva hot-dogy, prosím!" objednal som so zbiehajúcimi slinkami. Trochu horčice, trochu nadrobno ostrúhanej kapusty som si pacol dovnútra a zhltol na pár razy.
Sladké pečivo, z ktorého párok vytŕčal z oboch strán, nebolo až tak dobré ako náš klasický rohlík. Tu nepoznajú slané pečivo.
Sadli sme do auta, po pár nákupoch sme sa vrátili späť do motela. Zamyslel som sa nad životom v San Franciscu. Tu sa ľudia naozaj majú dobre. Nemyslel som to nijako so závisťou, bol to fakt. Sú tu šťastní. Sú šťastní, že tu žijú medzi šťastnými ľuďmi. Mesto pestrých farieb, pravých "hipisákov", , marihuany, bezstarostnosti, slobodnej mysle, ešte dlho bude nosiť túto vizitku. Bohužiaľ sme sa tu stretli i s veľa bezdomovcami. Nie každý "houmlesák" s ceduľou "In God We Trust" musel byť na tom veľmi zle. Možno aj mali domov, ale boli bez práce. Väčšina mala oblečenie čisté, a nesmrdeli. Takí iní žobráci. Rozprávali sme sa, že možno boli na mizine ešte pred tým ako sem prišli. Za posledné "bubáky" si kúpili lístok a vyskúšali šťastie. Ktovie...
If you're going to San Francisco...
"Takže zajtra ideme do Santa Cruz. Čaká nas Nina..." povedal nám Totti. Nina je Tottiho a dnes už aj naša kamarátka, ktorá tu žije spolu s rodičmi niekoľko rokov. Ešte pred rokom, sme sa s ňou stretli v Bratislave, keď sme sa na trip vo veľkom chystali. Tešili sme sa, že ju opäť stretneme. O niekoľko tisíc kilometrov ďalej...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára